Každodennosť

V akomkoľvek jazyku...

Vyrastala som s príbehmi o druhej svetovej vojne, stará mama nám o nej veľa rozprávala a ja ako dieťa som tomu celému až tak nerozumela – jednak, ako sa to celé vlastne mohlo stať, na druhej strane možno aj preto, že sa so mnou nerozprávala v mojej materinčine, ale v otcovčine – maďarčine. Čo som ale jednoznačne zachytila, bola emócia. Tá sa do mňa zakorenila skutočne hlboko; ako veľmi hlboko, som precítila naplno až v tieto dni.

Hoci náznaky tam roky boli, no ja som ich vyhodnotila ako iracionálne a snažila sa ich potlačiť a nevenovať im priveľa pozornosti. Ľakala som sa hlasných zvukov, posunované nákladné vlaky na železničnej stanici, v blízkosti ktorej sme bývali, mi pripomínali zvuky tankov, mala som hrôzu z toho, že by mohla vojna vypuknúť a môjho ocka by povolali... Keď som šúpala zeleninu do varenia, snažila som sa odkrojiť čo najmenšie šupky, aby som neplytvala, celkovo plytvanie s jedlom mi podvedome pripadalo ako prehrešok a vždy som sa všetko snažila využiť do posledného kúska... Ach, bolo to také ťaživé, robila som si to všetko v sebe a pre seba, pretože som si uvedomovala, že by ma nik nepochopil... Sama som sa nechápala, ale tú úzkosť v sebe mám, odkedy si pamätám. A navyše som sa za túto svoju slabosť, ako som to cítila, tak trochu akoby hanbila.

Keď som v roku 2015 čakala Ivanku, David Gilmour (člen legendárnych Pink Floyd) mal koncert k svojmu novému albumu Rattle That Lock v chorvátskej Pule. A my sme neváhali. Štyri dni pri mori boli po mojom ťažkom prvom trimestri, kedy ma v rekordne teplom lete potrápili nevoľnosti, pre mňa úplným vykúpením. Užili sme si teplé septembrové more, vynikajúce jedlo a aj koncert, domov som šla už úplne bez nevoľností a našťastie sa už nevrátili.

Ale jedna vec ma zasiahla. Koncert bol úžasný, hoci som si ho užila tak po mojom, „len“ cez emócie ostatných. Gilmour zahral aj veľa klasických hitov od Pink Floydu, pri ktorých mnohí fanúšikovia až plakali. A hoci sme mali trocha obavy, ako prijmeme skladby, ktoré sme ešte nikdy nepočuli (tento kontrétny koncert sa ako jeden z prvých v šnúre konal ešte pred oficiálnym vydaním albumu a zatiaľ bola verejnosti predstavená len jediná skladba – Rattle That Lock. Tá sa nám páčila a neočakávali sme iné ani pri ďalších; David Gilmour má ale často skladby, ktoré najskôr treba vstrebať, vypočuť viackrát a až tak objaviť ich majstrovstvo), boli úplne zbytočné. Mnohé skladby boli výborné už na prvé počutie. Jedna ale úplne vytŕčala – In any Tongue.

Neviem, či to bolo tou atmosférou, alebo tým, že na pozadí šiel videoklip s vojnovou tématikou, či ten silný text, alebo melanchólia celej tej skladby, ktorá je zároveň tak jemná, krásna, láskavá, s obsovskou dávkou pochopenia v nepochopení.... Pravdepodobne však všetko toto dokopy. Pamatám si, ako som sa našla tam sedieť, hľadieť, so slzami stekajúcimi po tvári, s trasúcim sa telom, počúvajúc so zatajeným dychom... Mám pocit, že celé obecenstvo stíchlo a plakalo so mnou.

Vojna je tak zbytočná a nepochopiteľná.

Táto skladba aj videoklip to odhalili naplno. A pre mňa to bol ďalší dielik do skladačky.

Neviem, kedy sa do mňa strach z vojny zaryl a usadil vo mne tak hlboko, ale v tieto dni sa naplno prejavil. Akosi mi došlo, ako sa to celé môže stať. Neviem jesť, trasiem sa, plačem potajomky a potichúčku, pozerám na deti a snažím sa byť silná kvôli nim, nech ich to zasiahne čo najmenej, ale keď sa šťastne hrajú alebo nedajbože plačú kvôli nejakej (v mojich očiach) somarine, je pre mňa výzvou ostávať v pohode a láskavá; vstávam a padám a neviem, či nesiaham na dno svojich psychických síl.

A tak vám píšem. Ako Zúfalá matka, ktorou som sa pred časom nazvala. A to len súcítim s reálne zúfalými matkami. „I hear "Mama" sounds the same in any tongue“.

Práve zvádzam svoj osobný vnútorný boj, moju skúšku správnosti, či všetky tie roky, počas ktorých som sa snažila psychicky posilniť a prekonať depresie, neboli márne. A hoci ma telo trocha zrádza, pomaly ho dostávam pod kontrolu. Dýcham. Najmä kvôli mojim deťom. Ony sú mojím hnacím motorom, ony ma motivujú k väčšej láskavosti k sebe, k svojim blízkym, k svojmu okoliu. Ale najmä k sebe. Nech som schopná posilniť svoju integritu, vieru v svoje schopnosti, v seba, a že to celé spolu zvládneme.

Som na ceste k obnoveniu svojho vnútorného pokoja. Nech som z neho schopná tvoriť lepší a krajší svet, aký som si pre seba, moje deti a rodinu vysnívala. Bez ohľadu na vonkajšie okolnosti chcem cítiť, že robím najlepšie a najviac ako v tomto okamihu viem. S občasnými pádmi, tie k tomu tiež patria. Nehľadám vinníkov a nemyslím si, že táto situácia bude mať svojich víťazov a porazených.

Ako koniec koncov žiadna vojna.

Ale mám jedno želanie. Také naivné, to by som nebola ja, ak by bolo iné :-) Želala by som si, aby sme všetci na chvíľku zavreli oči, zhlboka sa nadýchli a vydýchli... a znova nadýchli a vydýchli... a spolu s výdychom vydýchli všetok hnev, všetku zlobu, nenávisť a našli hlboko v sebe láskavosť, pokoj a porozumenie, v prvom rade k sebe samým, nech sme schopní tých okolo nás vnímať aj bez filtrov, ktoré sme po ceste životom pred naše vnímanie pozbierali a teraz cez ne hodnotíme našou optikou všetky slová, ktoré k nám od iných prúdia. Aby nedochádzalo k nedorozumeniam. Tu, na úrovni ľudí. Nech sa chápeme. Nech na seba neukazujeme prstom. Nech sme jednotní, máme sa radi navzájom skrz lásku samých k sebe. Nech nás nik nevie oklamať a nerozdelí. Nech proti sebe nebojujeme a nech neumierajú nevinní. To si želám. Možno ste sa teraz pousmiali.

Sama sa usmievam :-)

Ale verím, že úprimné želania sa plnia. Ja som už začala, kto sa pridá? ♥