Každodennosť

Hlasnejšia ako ONI!

Včera sa mi straaaaašne nechcelo variť. Musela som sa do toho až nepríjemným spôsobom nútiť. Pokukovala som ľútostivo po syroch na grilovanie, ktoré by stačilo len obrátiť na panvici a obed by bol hotový. Videla som ich na poličke pri každom otvorení chladničky a ľutovala som, že som deň predtým musela z mrazničky vytiahnuť mleté mäso a teraz sa s ním babrať. Hlava ma presviedčala, že to bolo potrebné, aby sa do nej zmestili iné veci, ktoré sme nutne potrebovali zmraziť, že predsa z mäsa uvarím chutné jedlo, ktoré mi deti zjedia, a tak ďalej. Ale telo kričalo: „Nieeee, nieeee, ja nechceeeeem, sadni si k práci, poďme písať, poďme von pracovať, poďme, poďme, poďme, niečo inééééé, len nie toto...“ Smiala som sa na tom a pozorovala sa. Bolo mi úplne jasné, že som to celé varenie mala odkopnúť a ísť si podľa pocitu, ale moja identifikácia s tým, že som zodpovedný človek, bola silnejšia. A ktovie, kedy sa mi túto identifikáciu podarí pustiť, a či o to vlastne stojím :)

Ono... v tomto prípade nešlo len o mňa a moje pocity. Išlo aj o moju rodinu, ale to nebolo rozhodujúce, vždy sa nejaké jedlo dá objednať, a aj tie syry tam tej v chladničke stále sú, že áno :) U mňa v otázke jedla a varenia ide vždy aj o niečo viac. Napríklad, že keď už idem variť z mäsa, dávam si sakra pozor na to, aby sa mi mäso ani jedlo z neho nestihlo skaziť, pretože myslím na zviera, ktoré obetovalo svoj život, aby mňa a mojich blízkych nakŕmilo. A najmenej, čo môžem ja spraviť, je, že ho s vďačnosťou pripravím a zjem.

Viem, že zvieraťu je to v tomto bode už jedno, ale mne to jedno nie je.

Spomínam si, ako sme kúpili kačicu, niekedy v začiatkoch môjho druhého tehotenstva a mňa chytili také nevoľnosti, že som nebola schopná ju pár dní spracovať (z kačice robím tri balíčky – na polievku kosti, mäso na nejakú úpravu a kože s pečienkou na mňamkový výpek na večeru na chlebík – a tie následne mrazím a postupne pripravujem, nech nemáme kačicu s kačicou, ale každá príležitosť nech je sama o sebe oslavou). Dátum spotreby ešte bol opodiaľ, a tak keď som sa k tomu konečne dostala, v tomto smere som bola pokojná. Môj pokoj ale prešiel, keď som mäso začala porcovať a do nosa mi udrel mŕtvolný zápach. Kačica bola pokazená a hneď som aj zistila, prečo – chladená sa mala skladovať pri 0-4 stupňoch a v chladničke mávame asi dvakrát viac... Hm. Čo vám budem dlho vysvetľovať. Ani sa nebudem vyhovárať na tehotenské hormóny, ja som sa proste úplne, ale úplne zložila a rozplakala sa. Je to pre mňa dosť príznačná reakcia a už sa učím sa s ňou akceptovať :) Je to zaujímavá úloha, ak mám byť úprimná a s tým, že k nám pribudla Ivanka s rovnakými reakciami na udalosti, začala byť táto úloha viac ako naliehavá. Každopádne zmätený Janči, zrejme majúc na pamäti, že som pomätená tehula, na mňa prekvapivo nevybuchol ako obyčajne, keď ho moja reakcia v tomto duchu vykoľají. Namiesto toho si ku mne kľakol a začal ma chlácholiť, že veď tých pár eur hore-dolu, že sa mám pokúsiť upokojiť... A zo mňa pomedzi vzlyky vyšlo niečo ako: „Chú---úúúúú---úúúúďa kač-ka, u-mre-la zby-toč-neeeeee“ a k tomu rev so vzlykmi. Obraz toho, ako pôvodne mäso určené na obživu sa mi pred očami premenilo na zbytočne obetovaný život, ma úplne dostal a svojím spôsobom ma prenasleduje dodnes.

Takže aj táto spomienka stojí za mojou identifikáciou sa so zodpovedným ja a nedovolilo mi včera nechať mäso o deň dlhšie v chladničke a pobrať sa počúvať svoje inštinkty (a ktovie, či to nebola len moja lenivá riť, hehehe). Janči s dievčatami boli vonku, ja som mala na malú chvíľku dom len pre seba, ale zväzoval ma pocit povinnosti; môj duch sa cítil zviazaný a ticho v dome nebolo ozdravné ako obyčajne v týchto výnimočných chvíľkach, ale znepokojivé. Naraz prišiel pocit, že by som mala skôr chuť počúvať hudbu, možno by ma k tomu vareniu nakopla. Po dlhšom uvažovaní, kedy som vnútorne nezasvietila pri žiadnej zo skladieb, ktorá mi prišla na um, som siahla po našom starom svadobnom playliste. Nuž a bol to zásah priamo do čierneho - nielenže som objavila studnicu (staro-)novej hudobnej inšpirácie, s ktorou vás postupne veľmi rada zoznámim, ale som sa pri tancovaní aj konečne rozhýbala a ten obed dokončila!!!!!!!! Napokon mi moja Ivanka, ktorá od nástupu do škôlky takmer každé mnou navarené jedlo ofrfle, ešte za obed aj poďakovala a taniere s falošnou slížikovou polievkou a domácimi švédskymi guľkami dobre, že nevylízala. (Recepty nebudú, nemala som chuť variť, nieto ešte fotiť a spisovať presné množstvá surovín, verím, že to prijmete s pochopením :))

Inak mám pocit, že občas ani ten vnútorný hlas nehovorí jazykom, ktorý je možné pochopiť na prvú dobrú. Ak by som to bola spravila tak, ako som to včera vyhodnocovala, dnes nepíšem tento článok, ale ešte stále prokrastinujem. Teraz už totiž viem, že ma nechuť variť neviedla k sedeniu na riti, ale k prekonaniu sa a znovuobjaveniu starých (hudobných) pokladov, na ktoré po rokoch materstva a sebarozvoja naberám úplne nový uhol pohľadu a sprevádzajú ma pri ich počúvaní úplne nové pocity.

Ako napríklad skladba, ktorá mi pri písaní týchto riadkov dookola hrá v ušiach, aj som sa na ňu už vytriasla a mám vďaka tomu teraz perfektný pocit. Je energická, hlasná, motivačná, burcujúca, povzbudivá.

Pustite si ju, Santigold - Say Aha:

Hneď na začiatku sa vám priznám, že pred cca ôsmimi rokmi som vnímala len energiu hudby a pozitívny pocit, ktorý vo mne vyvolávala a absolútne som nemala akýkoľvek záujem riešiť jej text, a to až tak, že som si ten začiatok spievala ako: „La-la-la-lej, la-la-la-lej, la-la-la-lej, a-lau, a-lau. Say! A-haaaa, aaaa-haaa“, a vôbec som sa nezamýšľala nad tým, že tam môže byť aj niečo iné ako popevok. Ale tentoraz ma niektoré zo zachytených slovných spojení (angličtina nie je moja silná stránka :D) donútili si vygoogliť aj text a ostala som doslova šokovaná, ako veľmi sa hodia k záseku, aký práve pár mesiacov prežívam.

„Louder than they, louder than they, louder than they, allow, allow. Say AHA, AHA!“

Tu ešte, ako je u mňa už zvykom, odbočím. A opýtam sa. Hlasnejšie ako kto? Ako to vnímate vy? Dám vám sem text celej piesne a schválne sa, ak sa vám chce troška sa na text nacítiť, či sa nad ním chvíľku zamyslieť, pokúste pre seba identifikovať, kto má byť hlasnejší ako kto:

„Louder than they
Louder than they
Louder than they
Allow, allow
Louder than they
Louder than they
Louder than they
Allow, allow
Say aha, aha
Say aha, aha

At night it's eating up your head
Backed against the wall
Got you in a tight place
Though you're not alone at all
Been fighting, trying to place a name on what it's called
Make you feel like a losing streak 'cause you know
But you're not involved

Louder than they
Louder than they
Louder than they
Allow, allow
Louder than they
Louder than they
Louder than they
Allow, allow
Say aha, aha
Say aha, aha

It's alright, 'cause everything they say
Doesn't make no sense
It's that time
I'm picking up my ass
Up from off the fence
Gonna blow a hole in this charade
It's self defense
I'm a army got a whole brigade in my two sense

Louder than they
Louder than they
Louder than they
Allow, allow
Louder than they
Louder than they
Louder than they
Allow, allow
Say aha, aha
Say aha, aha

Oh
Send in your torpedoes for all they know
Make a show, shake them up before you blow
'Cause they don't want no cure
No, you'd better find a way
Their aims not pure

Louder than they
Louder than they
Louder than they
Allow, allow
Louder than they
Louder than they
Louder than they
Allow, allow
Say aha, aha
Say aha, aha

Say, say“

Máte? :) Inak, nenúti vás to tak trochu si poskakovať a zakričať si s nimi? Tá pieseň sa mi javí ako výnimočne chytľavá a pozitívna, a nielen hudobne originálna. Napriek tomu, že hovorí o akomsi prekrikovaní a porážaní niekoho niekým.

Ale koho a kým? :) Máte svoju teóriu? Budem rada, ak sa so mnou o ňu podelíte v komentári na facebooku.

Spravodlivý hnev?

Zatiaľ sa s vami podelím o svoje A-haaaaa, a-haaaaa, ktoré mi naskočilo a stalo sa hnacím motorom k napísaniu tohto článku. A zároveň o to, ako vnímam text tejto piesne ja.

Pre ilustráciu si vezmime človeka. Bez sebaúcty, sebalásky, nerozpoznaného svojím okolím, žijúcim vo svojej roli obete, ponižujúcim sa pred ostatnými, prijímajúcim od okolia samú kritiku, s ktorou sa buď stotožňuje, alebo nie. Cíti sa sám, sám proti všetkým, cíti sa nie dosť dobrý, nič, čo urobí, sa nezdá ako dosť a má pocit, že jeho snahy nie sú cenené, že sa môže aj na mihalnice postaviť, ale zmysel to mať nebude. Niečo ako ja asi 10 rokov dozadu ;)

„At night it's eating up your head
Backed against the wall
Got you in a tight place
Though you're not alone at all
Been fighting, trying to place a name on what it's called
Make you feel like a losing streak 'cause you know
But you're not involved“

Prirodzene, po čase takéhoto života príde spravodlivý hnev:

„It's alright, 'cause everything they say
Doesn't make no sense
It's that time
I'm picking up my ass
Up from off the fence
Gonna blow a hole in this charade
It's self defense
I'm a army got a whole brigade in my two sense“

Človek si uvedomí, že, dopekla, veď aj ja mám právo na názor, aj ja mám právo ho vysloviť, precítiť, ja nie som taký/á, ako o mne hovoria, vlastne na tom vôbec nezáleží, čo si o mne myslia a čo o mne hovoria ľudia v mojom okolí, veď ja im ukážem, všetkým, že sa vo mne mýlili!!!

„Send in your torpedoes for all they know
Make a show, shake them up before you blow
'Cause they don't want no cure
No, you'd better find a way
Their aims not pure“

Prechod do ofenzívy

Ja proti všetkým, svet mi je dlžný, doteraz bolo, ako chceli iní, teraz bude, ako chcem ja, aj keby som sa o to mal/a pobiť, veď ja im ukážem, že som hlasnejší/ia ako oni, prekričím ich!!!!

Som si istá, že ak by som sa v dobe okolo narodenia mojej Ivanky o text tejto konkrétnej piesne zaujímala, jeho význam by som chápala presne takto. Vtedy som už totiž nebola tá ustráchaná, seba ponižujúca, vždy každému sa snažiaca vyhovieť a proti sebe idúca Anna. Okolnosti ma zmenili, alebo teda, presnejšie, dovolila som okolnostiam, aby ma zmenili. Začala som si v tom celom uvedomovať, že aj na mne v tom celom záleží, hoci som to nebola schopná nejako uchopiť. Bola som v podstate len nasratá. Na celý svet nasratá, na môj zbabraný pôrod nasratá, na to, že nie som schopná si so svojou dcérou vytvoriť puto nasratá, na moje depresívne stavy nasratá, na moje skúsenosti a vybratý pracovný smer nasratá, na Jančiho nasratá, na seba nasratá, na moju maminku nasratá, na moju sestru nasratá, na celý môj hlúpy život nasratá. A táto pieseň, a najmä jej slová a pocitovo nezávislá atmosféra, by ma v tomto pocite boli len utvrdzovali.

Som dosť! Nech si kto chce, čo chce hovorí!!! Prekričím ich, prekričím vás, počujete??? Som dosť a ja vám to ukážem!!! Budete sa diviť, budete kukať, budete vy ešte ľutovať!!! Zničili ste mi život, ale už viem, že nič, čo hovoríte, nedáva a nikdy nedávalo zmysel, mýlite sa a ja vás prekričím! Prekričím! Prerazím plot a ukončím túto smiešnu šarádu, urobím šou, nezostane kameň na kameni, spoznáte, konečne spoznáte, kto som! Prekričím vás, prekričím!!!

Dni, týždne, mesiace v týchto pocitoch utekali. A nič sa nemenilo. Necítila som sa šťastnejšia, ani spokojnejšia, ani silnejšia, o nič viac dosť, či viac oceňovaná a príjímaná. Nech by som si tieto revolučné slová opakovala hoci aj do nekonečna. Jediné, čoho som vo svojom vnútri pociťovala, že mám viac, bol hnev. Vnímala som ho ako spravodlivý a povzbudzujúci do akcie, ale v skutočnosti bol dosť deštruktívny; pôsobil tak rovnako na mňa ako na moje okolie, pocit krivdy a neschopnosti čokoľvek v mojom živote zmeniť, len umocňoval.

Moje veľké a-haaaa, ahaaaa

Trvalo mi len pár rokov materstva, jeden ďalší pôrod a ďalších pár rokov dvojmaterstva, niekoľkonásobné dotknutie sa dna a rovnaký počet odrazení sa od neho, kým mi došlo, že všetko môže byť ešte inak. Niečo dôležité mi v tom celé roky unikalo. Všetko je iba o zmene uhlu pohľadu. Tá istá pieseň, tie isté slová, ten istý životný pocit, ten istý život. Dva, viac, možno nekonečno významov a je len na nás, pre ktorý z nich sa rozhodneme.

Je len na nás, pre ktorý z nich sa rozhodneme.

Aby som sa pokúsila vysvetliť, kam tým mierim – pokúste sa v texte piesne za „oni“ namiesto hlasov ľudí vo svojom okolí dosadiť svoje sebadeštruktívne myšlienky. Dáva vám to takto zmysel? Hmmm... ktože nám to hovorí: „Nie som dosť“? Ktože nám to hovorí: „Okolie ma neprijíma“? Ktože nám to hovorí: „Som úplne naprd“? Ktože nám spôsobuje najväčšiu bolesť a spúšťa v nás depresívne stavy...?

Správne. Sme to my. Respektíve nie tak celkom my; sú to naše myšlienky a my už vieme, že „moje myšlienky nie som ja“. Myšlienky prídu, narobia spúšť, a potom sa ešte tešia, že mali pravdu o tom, akí hrozní sme a naše ja sa s nimi veľmi ochotne stotožní. Volá sa to začarovaný kruh a som presvedčená o tom, že každý vie, čo to znamená.

Niekde ho treba preťať. Say a-haaaaa, aaaa-haaaa.

Takže – louder than who? Hlasnejší/ie ako kto?

Na mňa táto pieseň aktuálne pôsobí ako neskutočne nakopávacia. Nielen, že sa na ňu dá krásne vyskákať a vytriasť zo seba všetky svoje blbé nálady, pocity, napätia, strachy, ale aj si poriadne zakričať. Ale nie do boja, nie, nie, nie; a práve o tom to je. Obrátením pozornosti od okolia k sebe zrazu boj stráca zmysel. Nebol by svet krásny, ak by človek nepotreboval bojovať? Myslím si, že je to skôr o načúvaní; deštruktívne myšlienky potrebujú byť vypočuté, pomojkané, aby im bolo jasné, že berieme na vedomie, čo nám hovoria a že vieme, že nás chcú len ochrániť. Možno by to šlo, poďakovať sa im, ale nestotožňovať sa viac s nimi, nevenovať im viac pozornosti, než treba a dovoliť svojej duši a vnútornému pocitu, aby boli hlasnejšie ako ony.

A potom to už ide. Už sa necítim sama. Bojovala som, ale boj je zbytočný, proti stene nie je múdre ísť. A ak mám občas pocit, že v živote len prehrávam, do tohto pocitu sa proste nezapojím, len ho pozorujem. Rovnako tak moje myšlienky, pretože viem, že nič z toho, čo o mne hovoria, nedáva zmysel a hodnotím sa len cez môj filter, na ktorý sa nazbierali všetky nánosy prežitých rokov a udalostí. A tak je čas vstať, začať makať, tieto nánosy odstraňovať, už mi neslúžia na sebaobranu, ale ma obmedzujú. Moje zmysly, duša a skutky musia byť len hlasnejšie ako ony - moje deštruktívne myšlienky.

A-ha. Človek to počuje z toľkých strán, a potom príde jedna stará pieseň a vám to všetko konečne celé zapadne, kam má.

Keď už niekto vložil toto posolstvo do svojej piesne pred tak dlhou dobou :)

Hoci jasné, je to len môj uhol pohľadu, preto som sa pýtala a som zvedavá na tie vaše. Milujem, že všetci máme ten uhol pohľadu svoj a zároveň, že sme schopní ho neustále meniť a na základe toho preskladávať svoje životné presvedčenia a smerovania. Váááá, úplne mám zimomriavky, táto pieseň je skvelá!!!

„Louder than they, louder than they, louder than they, allow, allow. Say A-HAAAA, AAA-HAAAAA“

Čím nehovorím, že odteraz sa svetu ukazujem v celej svojej nádhere a idem vás svojou prítomnosťou už len ohromovať a obohacovať svojimi darmi. Nánosy sú tu a ešte bude trvať, kým sa ich zbavím a kým aj sama prídem na to, kto som a čo vám mám vlastne ukazovať. A či vôbec :) Čo sa mi ale darí už aj teraz, je myšlienky a nánosy pozorovať, netrestať sa za ne, nenadávať si a nedať im šancu pôsobiť na mňa deštruktívne. A ak im náhodou šancu dám, lebo aj to sa ešte stáva a častejšie, ako by sa mi páčilo, neprestať, ale v tom neúnavne pokračovať. Toto. Stále dookola. Inej cesty niet. A veriť, že sa to jedného dňa nejako vyvŕbi a podarí sa mi preraziť obranu plota, ktorý som si za tie roky okolo seba vybudovala. Že sa konečne odblokujem a dovolím si ukázať sa svetu v celej svojej kráse.

Kráse, ktorú zatiaľ len pomaly začínam veriť, že v sebe mám. Zatiaľ ju len tuším, ale nevidím. No už aj to je pokrok na tej mojej ceste.

Som vám skutočne vďačná, že ju podstupujete so mnou. ♥ A rovnako som a budem vďačná aj za každé vaše zdieľanie, či už priamo pod článkom, alebo súkromne do správy :) Ohromne to dáva zmysel mojej práci, ďakujem ♥

Ešteže sa mi včera tak veľmi nechcelo variť! :)