Každodennosť

Milovať ťa je ľahké... pretože si krásna ♥

Včera, keď som varila obed, mužovi v pracovni zahrala z rádia pieseň, ktorá pár rokov dozadu bola častou súčasťou mojich dní. A mnou v okamihu prebehli všetky pocity, ktoré vo mne vtedy vyvolávala. Až som ostala prekvapená tou intenzitou. Bola to taká vlna, ktorá vytriasla celé moje telo, nachvíľu mi stisla srdce a následne som v ňom pocítila teplo. A ešte neochvejnú túžbu tieto pocity z minulosti priniesť na svetlo sveta a konečne si s nimi dohodnúť mier.

Tak tu teraz sedím za jedálenským stolom a píšem tieto riadky so slzami v očiach. Dovolila som si neísť s Jančim a Danielkou po Ivanku po škôlky (ako som cítila, že by sa patrilo, veď deťom treba spoločné rodinné zážitky...), lebo som vedela, že mi potom bude práca stáť a zišiel by sa mi aj čas pre mňa, ktorého je takto pred Vianocami žalostne málo. Sedím a púšťam si pesničku dokola. A pocity z minulosti sa mi vybavujú a ja im to dovoľujem a slzy mi ich pomáhajú vyplaviť.

Je to nádherná pesnička. Možno troška sladšia na prvé počutie, ale o to viac na mňa pôsobí.

Minnie Riperton: Lovin´ you ♥

Bolo to asi 5 rokov dozadu, keď mi zavítala do života. Na prvé počutie ma v nej zaujal štebot vtákov a hneď následne, ako je hudobne jednoducho vystavaná. Vyplnená len anjelským hláskom a s neprepočuteľnou emóciou ♥ Slová sú jednoduché, spievané pomaly, nie je ťažké zachytiť podstatu textu, až kým.... oh, počkať, prečo spieva „Lovin´ you is easy, ´cause you´re beautiful“ nejakému mužovi...? Nasledoval Google. A napriek textu, ktorý prvoplánovo skutočne je vyznaním lásky partnerovi, pieseň venovala svojej malej dcérke ♥ Respektíve. Popevok vznikol, keď sa dcérku pokúšala rozptýliť popri tom, ako pracovala. Tá mohla mať v tom čase tak rok :-) A text už je dotvorený tak, ako je. Ale emócia ostáva...

Nejdem sa teraz rozpisovať o kariére Minnie Riperton, ani o tom, aký úžasný hlások mala. Na internete sa toho dá dohľadať veľa a YouTube je jej plný. Ja už o nej nič nové nenapíšem, podľa mňa už bolo napísané všetko a ak náhodou nie, urobí to niekto povolanejší.

Ja sa dnes zameriam na tú svoju emóciu, ktorú som opísala v úvode. Tú, ktorú vo mne Minnie a jej Lovin´ you vyvolala a vyvoláva.

Bola som čerstvá matka. Po krásne prežitom tehotenstve a nie až tak veľmi vydarenom pôrode. Áno, veľa vecí si možno príliš beriem k srdcu a rozhodne som si ich k nemu veľa brala 5 rokov dozadu, keď som bola čerstvá matka po krásnom tehotenstve, ukončenom neplánovane akútnou sekciou. Po sérii zážitkov, ktoré som si dlho, dlho vyčítala, že som ako zdravotník na sebe a svojej dcére nechala dopustiť. S hnevom na môjho muža, že nás neochránil. S hnevom na systém, ktorým som sa nechala zomlieť a na lekárov, ktorým som dôverovala.

Ale úplne, úplne najviac som sa hnevala na seba. Keď sme sa vtedy v piatok so smiechom uberali s manželom do 50km vzdialenej pôrodnice, plná nadšenia a entuziazmu som vyhlásila: „Cítim, že keď to dám, keď porodím, všetko sa zmení. Dodá mi to silu, sebavedomie, budem silnejšia, pocit zo života bude iný.“ No a následne som to nedala. Pocit zo života bol rozhodne iný. Zobudila som sa s rozpáraným a zašitým bruchom a smutne hľadela na tú kôpku beztvarej huspeniny, kde pred necelou hodinou ešte bolo moje krásne tehotenské bruško a aj moja vytúžená dcérka, ktorá sa proti vôli lekárov v 38. týždni tehotenstva prebíjala na svet. Až kým nebola ohrozená na živote a následne na chvíľu znova, lebo chýbal záznam do poisťovne pre indikáciu cisárskeho rezu, ktorý som z celej duše odmietala. Viac mi momentálne nejde o pôrode Ivanky napísať, možno je to tým, že ho mám už do istej miery spracovaný a necítim potrebu, možno to ešte príde neskôr. Nechajme sa prekvapiť :-)

Každopádne, pocit zo života bol rozhodne iný. Bruško mi chýbalo, dcérka v brušku mi chýbala, aj domov a naša mačka, manžel mi chýbal, lebo ho k nám nepustili (ja som mohla odkrivkať na chodbu, keď prišla návšteva a svoju dcéru (mimo dňa pôrodu) muž držal až po 4 dňoch, keď sa uvoľnila nadštandardná izba). Mala som (a stále tak trocha mám) pocit, akoby som do momentu, keď mi dali na tvár masku pred narkózou, žila jeden život a od zobudenia žijem nejaký úplne iný. Môj mozog to celé akoby nevládal úplne spracovať. Cítila som sa stále tehotná, hoci som videla, že nie som a rana v podbrušku mi to celé bolestivo potvrdzovala pri každom zakašľaní, kýchnutí, či zasmiatí. Nosili mi dieťa a všetci boli nadšení z jej dlhých vláskov a aká je krásna. Ja som videla len čosi malinké, chlpaté, oveľa tmavšie ako ja, fľakaté, o čom mi povedali, že: „Nech sa páči, vaša dcérka Ivanka.“ Pozerala som na ňu, bola celkom zlatá, láska na prvý pohľad sa ale nekonala. Dodnes si myslím, že je veľké šťastie, že sa okamžite prisala a začala sa kojiť. A hlavne, najväčšie šťastie bolo, že sa mi zdala veľmi známa. Že keď som ju kojila, jasne som si uvedomovala, ako veľmi sa podobá na moju sestru, až som mala pocit, že kojím ju. A následne, keď občas otvorila očká, až som zmrzla a šokovaná som jemne zhrozene skonštatovala, že si kojím vlastného otca :D Bolo to niečo, čo sa mi rozumom dalo uchopiť – ja som VIDELA, že je to moja dcéra. Videla som v nej celú svoju rodinu, každú chvíľu niekoho iného. (Keby sa mi bola vtedy narodila Danielka, ktorá z našej rodiny nemá ale že zhola NIČ :D, bol by to zrejme prúser :-)) Darilo sa mi hlavou si zvedomovať tento fakt, že JE to MOJA dcéra, keď už som to tak vôbec necítila a myslím, že to bolo to, čo mi pomáhalo sa o ňu starať.

Lebo inak nasledovali strašné týždne, mesiace. Keď som videla niekde, že sa matka rozplýva nad tým, aká je šťastná, že má dieťa, ako ju tento pocit napĺňa, neverila som jej ani slovo. Za mňa mať novorodenca bolo extrémne náročné. Ivanka bola veľmi uplakané (ehm, uvrešťané) bábätko, s ničím nebola spokojná (ehm, to jej tak trocha ostalo dodnes :D ♥), absolútne nekomunikovala svoje potreby (ehm, aj na tom často ešte stále pracujeme :D ♥), ja som vydala neskutočné množstvo energie, aby som jej porozumela, ale bolo to často zbytočné (tu sme sa už trošku zlepšili ♥). A navyše neznášala spánok a bojkotovala ho, ako vedela (ehm, ďalšia črta, z ktorej zatiaľ nevyrástla :D ♥). Proste – zbabraný pôrod, nespokojné bábätko, nevyspatosť, zúfalá matka, absolútne žiaden čas pre seba a nemožnosť sa poriadne zregenerovať, strata sebavedomia a sebahodnoty, ktoré ani do pôrodu neboli ktovieaké... To všetko dalo základ následnej približne 8 mesiacov trvajúcej popôrodnej depresii, ktorej posledné kopance som ale cítila ešte začiatkom tohto roka (2021). Až sa mi zdá neuveriteľné, akú cestu som prešla a že som si to vybojovala sama. Hm. Dala som to. A pocit zo života je iný :-)

Ale vtedy, 5 rokov dozadu, s uvrešťaným, nespokojným bábätkom v náručí, ktoré som necítila ako svoje, a ktoré keď mi v ňom konečne zaspinkalo, som nevedela položiť, pretože sa hneď budilo; vtedy, v tom stave, keď som pochodujúc po byte počúvala emotívnu pesničku, ktorou iná matka spievala svojej inej malej dcérke, že je ľahké ju milovať, pretože je krásna, mi stekali slzy po lícach. Hľadela som na krásnu tváričku (mojej) Ivanky, hoci červenú od plaču, konečne pokojnú a spokojnú, spiacu a cítila som sklamanie zo seba. Ba možno až zlosť na seba, že nie som schopná toho pocitu, že by som ju ľahko milovala, len preto, že je, že je krásna, že je Ona. Bytostne som si uvedomovala, že v tomto ťažko zlyhávam a miesto toho, aby som prijala, že aj takýto pocit je u čerstvej prvomatky (a ešte po cisárskom reze!) legitímny (táto informácia sa v tom čase ku mne ešte nedostala, tak ju sem píšem, možno niekomu pomôže), upadala som z nej do stále väčšej sebanenávisti a z nej plynúcej depresie.

Situáciu z môjho pohľadu komplikovala aj informácia, že pár rokov po tom, ako Minnie naspievala túto krásnu pieseň plnú lásky, umrela na rakovinu prsníka. Písal sa rok 1979, jej dcérka Maya, ktorej bola Lovin´ you venovaná, nemala vtedy ani 7 rokov. Zo slov „Stay with me while we grow old, and we will live each day in springtime“ ostali len prázdne slová, znejúce dlhé, dlhé roky po tom, ako ich jej ústa naposledy vyslovili. A jej dcérka vyrástla bez maminky, ktorá ju milovala natoľko, aby jej napísala a s toľkou nehou v láske zaspievala pieseň, ktorá pohla srdciami ľudí po celom svete.

Čo myslíte, ako uvažuje žena, matka, v depresii z toho, že nie je schopná dostatočne milovať svoje krásne dieťa...?

Heh. „Prečo ona? Prečo nie ja...? Veď by to bolo spravodlivejšie, ja si nezaslúžim žiť a užívať si svoju dcérku, keď mám takéto pocity. To ona mala žiť a tešiť sa zo svojej dcérky, to ja som mala umrieť...“

Au :-) Teším sa, že takéto myšlienky už ku mne prichádzajú len naozaj sporadicky a že sa už na ne dokážem usmiať a s láskou sa s nimi odmietnem stotožniť.

Ale cesta to bola dlhá. Nemala som sa ani veľmi komu zveriť so svojimi pocitmi, cítila by som, že by to bolo bývalo chcelo odbornú pomoc, ale v našom meste bola nedostupná. Maminke som to vešať na nos nechcela, lebo som vedela, že sa o mňa bude báť. Jančimu som hovorila len o zlomku mojich pocitov a oveľa sporadickejšie, ako som ich cítila, z toho istého dôvodu. A navyše som bola zvyknutá, že ak som sa kdesi o svojich pocitoch rozhovorila, všetci mi dobromyseľne hovorili, že si to nemám tak brať k srdcu, a že veď dôležité je, že sme živé a sme zdravé a v poriadku, a že sa mám už konečne pohnúť dopredu, prípadne že sa mám vzchopiť, lebo veď kvôli môjmu psychickému rozpoloženiu je Ivanka taká uplakaná.

Tu sa musím zastaviť, lebo áno, to síce pravda je (v súvislosti s touto témou veľmi, veľmi odporúčam knihu Laury Gutmanovej: Materstvi a setkání ženy s vlastním stínem – škoda, že som ju čítala až tesne pred pôrodom Danielky, ale ešte aj vtedy mi veľmi pomohla), no na to si žena musí prísť sama, či už s pomocou knihy, alebo nejakého láskavého vedenia. Ak je jej to neustále každým pripomínané, že má byť pokojná, aby bolo pokojné aj jej dieťa, no bez nejakých praktických rád, ako na to, psychicky jej to nepridá. Práve naopak, ešte viac si vyčíta, že je nemožná a ešte aj svojmu dieťaťu spôsobuje psychické muky :-)

A tak som prevažne mlčala. Okolie si asi ani neuvedomovalo, ako veľmi, lebo svoj nepríjemný zážitok som dookola omieľala každému, kto bol ochotný počúvať, hoci takých ľudí bolo stále menej :-) Často ma samú prekvapilo, kedy a za akých okolností prišiel emočný prepad a potreba sa z neho vyrozprávať. Dokonca aj po dlhšom čase, keď už som si myslela, že je to celé za mnou, ma nejaká veta dokázala rozcitlivieť a už to zo mňa šlo :-) Ale tieto hlboko, hlboko depresívne myšlienky som si spracúvala sama a sama som sa rozhodla sa z toho aj vysekať. Impulzom a hnacím motorom pre mňa bolo, a ešte stále je, túžba byť silná a psychicky vyrovnaná maminka svojim deťom, aby som pre ne nebola záťažou, ale naopak, podporou. Zo začiatku som mechanicky vypĺňala prázdnotu v našom vzťahu s Ivankou a z nej plynúce pocity viny fakt dllllllhočiznými kojeniami, nosením, skákaním na každé jej zamrnčanie, venovaním sa jej, jej rozvíjaním, prehnanou starostlivosťou. Úzkostne som sa o ňu bála, že sa jej niečo stane, že ma život za moje myšlienky prefacká a ja o ňu prídem. Hovorila som si, nech sa konečne spamätám. Pretože som často mala myšlienky na útek, dni s ňou boli náročné a bez Jančiho by som ich zrejme nebola dala (vďaka za neho ♥♥♥). Ale z rúk som ju moc nepúšťala, chcela som jej dať najavo, že mi na nej záleží, činmi jej ukázať, nech cíti, že ju ľúbim, lebo som jej matka a je jedno, že to necítim, ja predsa VIEM, že ju ľúbim. Lebo je moja. Viem, to. Lebo sa na mňa podobá, v mnohom má moju povahu, haha, a to najmä vlastnosti, ktoré mi na mne samej lezú na nervy. Ach, Ivanka je skvelá učiteľka a naučila ma už toľko vecí! ♥ Aj ako ľúbiť človeka napriek vlastnostiam, ktoré na sebe neľúbim a cez to sa naučiť byť k nim zhovievavejšia aj u seba a možno raz začať cítiť lásku aj k sebe(?) :-)

Lalalalala, lalalala, lalalala-la-la-laa-la... :-)

Dnes už si dovolím vyhlásiť, že nebyť toho spackaného pôrodu a ťažkého úvodu s Ivankou, nikdy by som si nebola siahla až na dno a nebola by som sa od neho odrazila a už vôbec by som sa nebola toho o sebe toľko naučila. Nepriviedlo by ma to k ľuďom, ku ktorým ma to priviedlo, ktorí ma postupne naučili, čo znamená prevziať za svoj život a myšlienky plnú zodpovednosť, že moje myšlienky nie sú ja a vlastne pochopiť, čo tieto slová znamenajú. A aplikovať ich do svojej každodennosti. Pretože keď máte zodpovednosť aj za niekoho iného ako za seba, už to len tak ľahko nejde, nepozerať sa na problémy, keď sa mi práve nechce, vyhýbať sa im, zametať ich pod koberec a dúfať, že zmiznú samy. Hahaha, no to veru nie. Problémy, ktoré sa nám dovtedy zdali ako dosť veľké, a tak sme ich radšej ignorovali, narastú do enormných rozmerov a každú chvíľu sa nám ukazujú, dokonca nás štuchajú do pleca, aby sme ich ani náhodou neprehliadli... A nedá sa len tak uniknúť do ticha a predýchať to. Nie, nie, mamka drahá. Tvoja životná lekcia práve začala :-)

Ach. Zas som sa rozpísala, ale tuším bolo vypovedané všetko, čo vypovedané byť chcelo. Včera sa na vlnách anjelsky čistého hlásku Minnie konečne so slzami vyplavila aj veľká časť aj predo mnou ešte stále sa skrývajúcich emócií. A ako to už býva, na chvíľku dnes zavládol v mojom vnútri mier, taký čistý a voňavý, aký len po emočnej búrke vie zavládnuť. Dnes sa cítim silná a vyrovnaná, odhodlaná ustáť každú emočnú búrku, ktorá na mňa ešte v budúcnosti len čaká.

A ak to tak pocítim, znova vám o nej napíšem, aby som si počas toho utriedila myšlienky a pochopila zmysel emócií a odkaz, ktorý pre mňa mali. Pretože neexistujú zlé a dobré emócie, aj keď prežívať tie „zlé“ je jednoznačne nepríjemnejšie ako tie „dobré“. Všetky majú však pre nás nejaké skryté posolstvo a pokiaľ si ich dovolíme naplno prežiť a neutekáme od nich, je šanca, že objavíme skutočné poklady.

V mojom prípade bolo stretnutie s vlastným tieňom po narodení Ivanky počiatočným bodom v ceste za stretnutím samej so sebou. Pretože viac ako 30 rokov som nevedela, kto vlastne som a čo mám rada, čo nemám rada, kde sú moje hranice a ako veľmi dovolím svetu a ľuďom v ňom, aby ich prekračovali. A hoci to stále neviem, už viem, aké dôležité je si to postupne zvedomovať a uvedomovať a zisťovať a pýtať sa samej seba. Pýtať sa seba a hľadať odpovede na otázky, čo je dôležité a príjemné pre mňa a nie, čo mám robiť, aby som sa ostatným zapáčila, aby som konečne cítila, že ma ostatní majú radi a zapadla som medzi nich. Pretože už viem, že jediné, čo mi k pocitu prijatia a lásky chýba, je to prijatie a láska samej k sebe, takej, aká skutočne som. Bez toho to nepôjde a nepocítim ani prijatie od druhých, pretože to, čo svetu ukazujem, ak sa nepoznám, nie som ja v svojej (potenciálnej) kráse, ale niekto, kto si myslím, že sa svetu bude páčiť. A aj ak sa náhodou podarí zapáčiť, podvedome vždy budem cítiť, že to nie JA sa páčim, ale ten niekto, kým by som síce chcela byť, ale nie som :-)

Možno trošku zložitejšie napísané, ale to je to, k čomu som sa za takmer šesť rokov, odkedy som sa stala matkou, dopracovala. A je to zatiaľ len uvedomenie a predpokladá každodennú prácu. Je to práca neľahká, špárať sa v sebe a nachádzať veci, z ktorých som nadšená, aj tie, ktoré sa mi páčia, aj tie, ktoré až tak veľmi nie a aj tie, ktoré vôbec... A následne ich na mne jednu po druhej prijímať, učiť sa s nimi žiť v mieri a odvážiť sa manifestovať ich svetu, riskujúc, že možno budem jediná, ktorá sa s nimi kedy prijmem. Zároveň je to celkom milá výzva a vie poháňať v každodennosti vpred; taká tá zvedavosť: Čo zaujímavé ešte dnes objavím? :-) Kam sa dnes posuniem? A vôbec niekam?

Niečo, kvôli čomu sa oplatí ráno vstať z postele a fungovať ďalej. A občas aj s radosťou. Malou, či veľkou, možné je všetko :-) A zažívať pocity, že milujem svoje deti. Len tak, pretože sú a pretože je to ľahké, pretože sú krásne (dievčatá, duše, osobnosti, ...).

A o tom to celé vlastne je, no nie?

A taká nevinná pesnička o láske to je :-) Dajme si ju ešte raz, tentoraz naživo.