Každodennosť

Upratovanie – sebasabotáž?

Práve som si sadla k počítaču od rozupratovanej kuchyne, pretože mi náhle došlo, že veď ja vlastne neupratujem kuchyňu, ale sa veziem na sebasabotujúcej vlne. Pár dní som nič nenapísala, hoci si každý deň ráno hovorím, že dnes bude ten deň, kedy to konečne prelomím. Ale na konci dňa si znova a znova hovorím, že dnes zasa nič, ale že nevadí, veď zajtra.

Čo sa deje?

Neviem, čím to je. Mozog presne vie, čo má robiť, ale telo a pozornosť sa necháva unášať udalosťami dňa. A ja som v pasci, ktorú zažíva mnoho mám na materskej – tu navariť, tam vyprať a vyvešať, poskladať bielizeň, pohrať sa s deťmi, prečítať im knižku, nakojiť, riady po celej kuchyni poriešiť, ešte poumývať po „spôsobnom“ stolovaní mladšej dcéry, oddeliť dve spravodlivo rozhnevané dušičky a pátrať po nedorozumení a učiť ich ho riešiť, (posielať preč deti, lebo kričia, neznášať sa, lebo nič nestíham, čo by som chcela, obísť kúpeľňu s povzdychom, že aj ona by si zaslúžila moju pozornosť (možno inokedy...), oddýchnuť si na Facebooku, lebo je to jediné spojenie s civilizovaným svetom, zistiť, že odišlo viac času, ako som plánovala, nahnevať sa na seba, že som zasa prokrastinovala, zapnúť turbo pri domácich prácach, a zvýšiť hlas na deti, lebo zavadzajú a trpezlivosť mám na bode nula, ...), zasa kojiť, kdesi prach utrieť, alebo rozliatu vodu po chvíľke ticha a sústredenej hry – mohla by som pokračovať do nekonečna. Každý deň. Dokola. Bez konca. Bez nádeje na koniec. Stále a znova.

Poznáte to?

Pre mňa je to každodenná realita. A teraz, keď som umývala tlakový hrniec od obeda, som si uvedomila, o čom to celé je. Sabotujem sa. Sabotujem celé svoje rozhodnutie písať, hľadať ľudí, ktorí by mi rozumeli, a s ktorými by sme si mali čo povedať, začať žiť zaujímavejší a sebanaplnenejší život. Ten môj pocit, že môžem až vtedy, keď mám domov relatívne čistý (rozumejte ako-tak obývateľný) a deti relatívne spokojné (rozumejte najedené, prebalené a ako-tak čisto oblečené), ma každý deň zdržiava a nedovolí mi sa ani o kúsok k môjmu snu, cieľu, akokoľvek si to nazvete, priblížiť.

Prečo sabotujeme samých seba?

Rozmýšľam, o čom to je. Prišla ku mne myšlienka na moju maminku, ktorá si nikdy, okrem okamihov, kedy mala, možno raz za mesiac, neskutočnú migrénu a nevládala ani oči držať otvorené, nedovolila od nás vyžiadať pokoj, aby mala čas pre seba. Musela mať astmatický záchvat, migrénu, akýkoľvek iný zdravotný problém, inak išla ako ozubené koleso, až za hranice svojich síl. Ja taká nie som. Od mala som taká chcela byť, ale nie som a nikdy som nebola a nebudem. A mala som (a ešte mávam) z toho pocitu ťažké depresie, pocity beznádeje a márnosti bytia na tomto svete. Myšlienky na to, aká by som mala byť, podporované pozorovaním a počúvaním názorov (aj na mňa) mojej maminky a spoločnosti, sa mi preháňali hlavou, skákali (a občas stále skáču) jedna cez druhú, bojujú o moju pozornosť a ja (krava :D) im ju často dávam. Tie myšlienky a následné emócie sú nezastaviteľné. A keď sa ich snažím všetky vypočuť, lebo mám pocit, že mi nesú nejaké posolstvo, po čase sa úplne vyčerpám. Ten vnútorný boj samej so sebou je neviditeľný, navonok stojím, ležím, vediem rozhovor, alebo vykonávam nejakú činnosť, prípadne len prehováram samu seba, aby som vstala z postele a začala ráno fungovať. V očiach nezávislých pozorovateľov všetko vyzerá byť v pohode a zrazu príde skrat. Prepad. A ja po nejakom nezastaviteľnom emocionálnom výstupe padnem do postele a už viac nevstanem. Teda nie hneď a chvíľku to potrvá.

Dlhé roky som tieto moje prepady neznášala a snažila som sa im vyhýbať. Neúspešne. Poznáte to. Proti čomu bojujeme, to pretrváva. A tak som sa po slede rôznych udalostí a skúseností naučila svoje prepady milovať.
Dobre čítate. Nie prijímať. Milovať.

Prečo je dôležité sa naučiť počúvať negatívne emócie? Z dvoch dôvodov.

1. Prvý je, že lebo za každým jedným emocionálnym prepadom je skrytá informácia, že ja takto už ďalej nemôžem a niečo je potrebné zmeniť. A skutočné zmeny nastali až vtedy, keď som si uvedomila, že to nie osoby v mojom okolí by mali niečo zmeniť, ale ja sama. Postoj, činnosti, prístup, názory, uhol pohľadu. To bolo taaaaak neskutočne oslobodzujúceeeee zistenie! ♥♥♥ Veľmi by som tento pocit dopriala každému, kto ho potrebuje:) Ale verím, že k nemu každý príde presne vtedy, keď má. Tak, ako sa to stalo mne.

2. Druhý dôvod je, že len počas trvania emocionálneho prepadu si dovolím len tak byť. Nekladiem na seba nároky, nemám pocit, že by som niečo mala, aby som bola hodnotná, necítim v nich žiadnu sebahodnotu ani túžbu ju cítiť, je mi všetko akoby jedno a paradoxne mi to pomôže sa reštartovať a vstať ako Fénix z popola – to je moja magická vlastnosť. Ešte nikdy som v prepade neostala. Zatiaľ som vždy vstala. Vždy som sa z neho dostala, vyškrabala som sa a vyšla z neho silnejšia, oddýchnutejšia a odhodlaná do ďalšieho boja – aj keď ponovom to už nazývam práca na sebe :) A s novými indíciami, na ktorých viem stavať.

Odhaľovať sebasabotáž je cesta. Ako všetko ostatné.

Dobrá správa je, že potrebujem stále menej prepadov a väčšinou im viem aj predchádzať. Tak ako teraz, keď som si uvedomila, že neumývam tlakový hrniec, ale sabotujem svoje písanie. Ako vždy, keď si vravím, že ešte toto, ešte toto, a potom začnem... no dobre, ešte toto, to zaberie len chvíľku, až napokon je koniec dňa a za mnou zas nič nevidno... A tak som dnes ten hrniec opláchla, položila na odkvapkávač, dala pápá zvyšku rozbombardovanej kuchyne, zavrela dvere na vreštiace deti a chudáka manžela, ktorý nebol informovaný (♥) a píšem pre seba a pre vás tento článok. Netušila som, o čom bude, napokon je o sebasabotáži a hlavná myšlienka asi bude, že sebasabotáž (aspoň u mňa) vedie po istom čase zákonite k prepadom (výbuchom, nespokojnosti so životom, hádkam, vyčerpanosti, vyhoreniu, pocitom nenaplnenia, ...) a je skvelé ju včas vypozorovať a predbehnúť činnosťou.

Som šťasná, že sa mi to dnes podarilo. Teraz už utekám robiť večeru a pokračovať v každodennosti, ale zrazu s úplne iným pocitom zo seba a svojho života... Nie som taká, akú ma chcela moja maminka a spoločnosť, nikdy som taká nebola a ani nebudem. A začínam mať pocit, že tak je to vlastne správne. Robím veci pomaly, po jednej a na každú jednu sa plne sústredím, až by sa dalo povedať, že pri vykonávaní činností meditujem. Je to síce neefektívne, ale takto ma to nestresuje a stres je, zdá sa, silný novodobý nepriateľ ľudí. Už sa len naučiť, ako prijať fakt, že toho týmto mojím spôsobom nestihnem toľko, koľko by som chcela :) Ale tak – verím, že sa postupne, pomaly, trpezlivo (toto je moja veľká, veľká výzva!) prepracujem aj k tomu :) Krásnu nedeľu želám! :)