Každodennosť

To okolo nás...

Celé dni sa k vám v sebe prihováram, ale nenájdem v sebe silu si vyhradiť čas, sadnúť a spísať svoje pocity a myšlienky. Prázdinový čas ubieha rýchlo a vo zvláštnom opare, veci sa dejú, krútia sa okolo mňa, ja s malinkým oneskorením za nimi otáčam svoju pozornosť, spočívam vo svojom strede, ale nie v takom tom správnom, z ktorého prichádzajú odpovede na zásadné otázky, skôr v takom uzatvorenom pred svetom, ktorý sa obtáča vo svojom tempe okolo mňa, ako ten kolotoč v tvare zemegule z ihriska z našich detských liet, a ja som ostala v jeho strede, ostatní sedia po okrajoch a výskajú, ja stojím, snažím sa pohľadom zachytiť tváre, prežiť emóciu s nimi, možno sa k nim pridať, ale tempo neustáva, naopak, zrýchľuje a naskočiť v tento okamih by už bola výzva, javí sa to doslova ako nemožné. Zároveň neviem, ako kolotoč-svet zastaviť, či vôbec mám moc alebo právo ostatným kaziť zábavu, keď už som nenaskočila, keď ešte bola možnosť naskočit.

Hm. Tak som tu, v centre, vo svete, medzi mojimi najmilovanejšími, dejú sa nám šťastné a krásne veci, jedna za druhou, všetko je v poriadku, slnečné dni plné detského smiechu, letné radovánky, bujnejúca záhrada, obťažkaná svojimi prvými sladkými plodmi, deti dostali svoju šmýkačku a s radosťou ju využívajú, varím jedlá z mnou vypestovaných surovín, postavili sme záhradný domček, krásny, len my štyria a pomáhala aj trojročná Danielka; bez šesťročnej Ivanky by sme ho ani nepostavili; takže konečne zmizne takmer trojmetrový rebrík z našej spálne a rôzne haraburdy zo skladu, a tak tam opäť zmestím moje schodíky, bez ktorých sa ako poldruhametrová v sklade nedostanem k väčšine vecí a k niektorým ani s ním :-) Stihli sme už dva koncerty a dva výlety, týždeň u starých rodičov, kúpať sa, vyšantiť sa v skákacom hrade, cukrovú vatu, balóny, ZOO, stretnutia s priateľmi, či bývalými nepriateľmi (pozdravujem ♥), grilovačku; leto je plné, rýchle, krásne, intenzívne... A ja stojím v strede, sama v sebe, hľadím na svojich blízkych a tvárim sa zúčastnene, no cítim, že som akoby o pár centimetrov vychýlená, ako v jemnom alkoholovom opojení, poznáte to? Vidíte obrazy, ale keď sa za nimi otočíte hlavou, obraz vnímate s jemným oneskorením, vlastne sa vám ho ani nedarí uchopiť.

Tak to mám. Tak sa mám. Sama uprostred ľudí, ktorých milujem a ktorí milujú mňa, mimo života uprostred udalostí, ktoré ho napĺňajú. Vydávam enormné úsilie na to, aby som svoju pozornosť zameriavala smerom von, zo seba, ale moja introspektivita ma vťahuje späť do môjho vnútra a akoby núti všetko, čo príjmem zmyslami, prehnať ešte mojím súkromným filtrom, nič nemá mnou šancu prejsť len tak, všetko musím akoby poobzerať, zhodnotiť, prehľadať a nachádzať v tom významy pre mňa, aby som to mohla pustiť až následne. Odčerpáva mi to neskutočné množstvo energie, trvá to presne tie stotinky sekúnd, o ktoré som voči okolitému svetu oneskorená, ale nedá sa mi túto silu preraziť, ide to akoby mimo mňa, hoci sa to deje práve uprostred mňa, tu, kde sa cítim taká uväznená sama v sebe, chránená sebou samou, ale tak nejako príliš, zbytočne a tvrdo, zároveň chlácholivo a bezpečne. Som tu, a nie som tu. Nie som si úplne istá, či to vníma aj niekto iný okolo mňa, ale je možné, že aj oni u mňa cítia nejakú nezrovnalosť. Možno vyzerám unavená, možno lenivá alebo mrzutá, nahnevaná, nevrlá. Pričom sa celý čas len snažím ten točiaci sa svet uchopiť, zastaviť a naskočiť naň, nech sa začnem s nimi točiť aj ja, nech už v strede sveta nestojím ako v oku tornáda, sledujúc, ako strháva všetkých okolo mňa, ale, dokelu, nech sa konečne nechám strhnúť aj ja, nech konečne pocítim, že žijem, prúdim, letím, a strhávam so sebou všetko a všetkých, ktorí tiež uviazli v oku tornáda...

A to potom toľko tej energie na každodennosťuž neostáva.

Toľko k pocitom. Odkedy sme boli na koncerte Pary v rámci Cyrilo-Metodských slávností u nás v meste (riskli sme to s dievčatami, vydržali, hoci sme domov dorazili až pred polnocou), púšťame si doma Paru častejšie ako sporadicky. Tak sme si ich totiž púšťali dovtedy, a aj to na Ivankin popud, pretože v aute v rádiu raz počula pesničku od nich a zarezonovala v nej, pravdepodobne preto, že konečne rozumela textu a mohla si spievať s nimi, ale isto aj preto, že je to jedna z tých naozaj dobrých kapiel, ktoré vyprodukovala naša malá krajina. A navyše na nej spolupracovala Jana Kirschner, Ivankina slovenská obľúbenkyňa, tak nebolo o čom. Koncert bol skvelý, bolo krásne poskakovať s Ivankou medzi ľuďmi po námestí, chvíľu pod pódiom, potom zas späť a tancovať, naháňať sa, smiať sa, dve sekundy žiť, kým som nezačala hodnotiť, či je toto TO žitie, v ten okamih kúzlo zmizlo, ešteže v Ivanke zostalo a ja som ho mohla vnímať cez ňu, a tak vrámci našej dočasnej diády žilo ďalej a v Ivanke sa násobilo a ja som na ňom parazitovala, tak to mohlo ostať ako silný zážitok v nás oboch, až kým sa mi zasa na dve sekundy podarilo znova ten svet zachytiť za chvost, nechala som sa ním strhnúť, aby to celé moja myseľ zasa zastavila. A tak dokola :-)

Moju hlavu raz odskrutkovať a odhodiť ju čo najďalej od môjho tela, aspoň na chvíľku, aby som ostala nohami na zemi a chvíľu vegetatívne žila, bez toho, aby to moja hlava nekonečne analyzovala a pokúšala sa priraďovať významy.

To sa nestane, ja viem, takže verím, že sa s tým raz naučím žiť, ak už teda ani nezistím, aký to má celé význam :-)

Para: To okolo nás

„Nevadí, že sa okolo mňa točíš, točíš
Nevadí, že sa točíš okolo nás
Do hlbokej vody kvôli tebe skočím
A ty vieš, že tam skočím aj pre nás
Zostanem nohami na zemi
Aj ked sa míňajú významy
Významných slov
Zostanem pri tebe nohami na zemi
Rovný a vzpriamený
Pripravený to niesť
A zniesť
Letíme, až kde sa končí naša obloha
To sa láske podobá

Postavím sa za to, čomu verím, verím
Iba tak nájdem niečo z nás
Čo ak je to naša šanca sa konečne zmieriť
Obloha čistá nad hlavou, nad zemou mráz
Nepoznáš budúcnosť na dlani
Sme silnejší bez zbraní
Pre všetko okolo nás
A v nás

Letíme, až kde sa končí naša obloha
To sa láske podobá
Letíme, je nekonečná naša sloboda
To sa láske..
To sa láske podobá
Všetko okolo nás“

Veru, podobá sa to láske. Je to asi najvernejší opis lásky, aký som v poslednom čase zachytila. „Zostanem nohami na zemi, aj ked sa míňajú významy významných slov. Zostanem pri tebe nohami na zemi, rovný a vzpriamený, pripravený to niesť a zniesť“.

V poslednom čase častá súčasť mojich úvah, žiť so mnou nie je ľahké, ja to viem, žijem so sebou pomaly 36 rokov a mám spätnú väzbu od ľudí, ktorí so mnou žili roky a nie je práve pozitívna a je mi z toho do plaču, pretože som sa snažila im vyhovieť, ale sa mi to nepodarilo, lebo ja viem, ja viem, ja nemám možnosť zabuchnúť dvere a odísť, ja so sebou zostávam a nemám na výber, len v sebe hľadať silu a nevzdávať to so sebou a naučiť sa so sebou žiť. Naučiť sa so sebou žiť, byť a vytvoriť sama so sebou jednotu, spojenie, lebo čo ak je toto šanca sa konečne so sebou zmieriť a hoci nepoznám budúcnosť na dlani, som aj ja silnejšia bez zbraní, pre všetko okolo mňa a vo mne... Toto sa vážne láske podobá...

Zatiaľ som vďačná, že ten text neuveriteľne silno sedí na nás dvoch s mojím mužom, mojím najlepším priateľom, s ktorým sme veru roky vedeli parádne bojovať, a to ešte za úúúúplné nepodstatnosti, ale rozhodne cítime, že sme silnejší bez zbraní, a tak sa ich snažíme tasiť čo najmenej a nebyť občasných stavov nevyspatia, kedy sa nám nedarí byť nohami pevne na zemi, postupne by sme im dali zbohom úplne...

Ale nie je to ľahké. Ach, ako veľmi to nie je ľahké! Žiť so mnou nie je ľahké. Ak sa človek nepozná a sa po rokoch postupne spoznáva a učí sa žiť s tým, čo nachádza, je každodenným prekvapením nielen pre seba, ale aj pre svojho partnera, s ktorým sa pozná prakticky od nepamäti. A je výzva sa dávkovať tak, aby to ten druhý ustál, vediac, že na konci to možno aj tak celé vybuchne, dúfajúc, že sa to láske skutočne podobá, a že letíme a je naozaj nekonečná naša sloboda a že sa to láske... nielen podobá... ♥

PS: Na tej piesni milujem, že je Jana vokálne tak v úzadí, neznie v plnosti svojho hlasu, ale dodáva tým naliehavosť, a zároveň jemnosť, doslova definuje jej melancholickú, horko-sladkú atmosféru. Fascinujúce. A nikdy som si nevšimla, ako Tomáš Šedivý, alias Lasky (priznávam, práve som si vygooglila jeho meno aj prezývku :-)), vyslovuje písmeno R. Tiež fascinujúce. A inšpirujúce. Vďaka za to, aj za krásnu pieseň, text, atmosféru. Vlastne aj tento článoček vznikol z emócie, ktorá mnou prešla, keď nám hrala Para a moje dievčatá si tu na ňu s úsmevom tancovali a na plné hrdlá spievali „ TO SA LÁSKE... TO SA LÁSKE POOODOOOOBÁÁÁÁÁ“ :-D Absolútne som ju nevedela uchopiť, bola to taká zmes lásky, smútku, radosti, hnevu, hrdosti, bezradnosti, pobavenia, obáv, naplnenia a všetkého toho, čo z vnútorného chaosu vytrysklo do toho vonkajšieho a vy ste si to práve prečítali :-) Poteším sa vašim slovám, ak vám k tomu čokoľvek príde.