Každodennosť

Seba na obzore!

Včera som mala kompletne napísaný blog a dnes letel do koša. Zrazu akoby už pre mňa slová, ktoré som dva týždne dávala „na papier“, stratili pre mňa význam, neviem sa s nimi stotožniť, nedá sa mi ich zverejniť. Akoby už pre mňa neplatili. Zdajú sa mi povrchné, zbytočné, bezvýznamné.

Som často zahltená. Zahltená informáciami, ktoré by som chcela nasať a využiť, svojimi plánmi, ktoré by som chcela zrealizovať, svojimi deťmi a ich požiadavkami na mňa, svojimi myšlienkami, emóciami, ktoré denne dobiedzajú a žobrú o moju pozornosť, predstavami o sebe a mojom živote, aká by som chcela byť, ako by som chcela vyzerať, čo by som chcela vyžarovať, čo by som mala jesť, ako by som sa mala hýbať, ako by som mala zmýšľať, čo by som chcela čítať, vidieť, počuť, napísať, čo by som chcela dosiahnuť, koľko by som mala spať a oddychovať, čo všetko by som mala stíhať, ako by mala vyzerať moja domácnosť... V tom všetkom sa strácam.

Uvedomujem si, že ja sama mám na seba prehnané požiadavky, ktoré ma následne paralyzujú. Keď sa mi to všetko začne v hlave ako do lievika tlačiť do kapacity, ktorú som schopná za deň zvládnuť, zákonite príde efekt cestnej zápchy – toľko činností tečie smerom z mojej hlavy a má požiadavky na moje telo, že telo rezignuje a často nespravím, okrem zabezpečenia základného prežitia našej rodiny a nejakej drobnosti ohľadom údržby našej domácnosti, nič. Jeden deň, druhý, tretí, jeden týždeň, druhý tretí, jeden mesiac, druhý, tretí, jeden rok, druhý, tretí, ...

A počas prokrastinácie ma potom začne šrotovať hlava „nemáš na to, nestojíš za to, si nič, si nikto, čo by si chcela, zalez, nikoho nezaujímaš, si povrchná, nemáš talent, nemáš výdrž, nemáš víziu, nemáš schopnosti, nemáš...“

Som zahltená aj prácou sama na sebe. A zatiaľ je to (len) práca vnútorná, na mojej mysli, nastaveniach, ktorá nie je na prvý pohľad detegovateľná. Ale vnútorne začínam cítiť pokroky. Minimálne si konečne tie svoje požiadavky na seba viem často rozmeniť na drobné, pocit zahltenosti som čoraz častejšie schopná predýchať a každý deň sa systematicky snažím vybrať si jednu jedinú úlohu, ktorá ma môže posunúť ďalej (čiže mimo tých okolo detí a domácnosti), ktorú v daný deň splním. Aby som mala pocit, že neprešľapujem na mieste.

Veľmi mi pomohlo sa vedome rozhodnúť, že veci, ktoré uvádzam do života, nemusia byť dokonalé. Púšťam ich v momente, keď ma opustia sily na ich tvorenie, prípadne radosť z ich tvorenia. Vtedy ich vnímam ako (pre mňa) dokončené. Aby som len nečakala na niečo, čo ma ohúri, pretože to som robila doteraz a nikam to neviedlo.

(No okej, viedlo to sem. Práve do tohto okamihu, tohto stavu. Joj, tieto neodbytné myšlienky, keď už človeku raz niečo docvakne :-) Ale nepredbiehajme.)

Pocit, že nič hmatateľné po mne neostáva, ma roky ničil. Prístup „každý deň jedna malá vec“ sa mi aktuálne javí ako osvedčený a vďaka nemu teraz aj čítate tento článok :-)

A čím žijem práve v tejto chvíli? Aktuálne som v stave púšťania minulosti a hoci sa mi v doterajšom živote nič extra bolestivé nestalo. Nemám žiadnu traumu, ktorú by som si musela spracúvať a možno práve preto to tak dlho trvá – kým mne docvaklo a uznala som si, že môžem byť traumatizovaná a zaseknutá aj „vďaka“ veci, pri ktorej by sa iní možno ani nepozastavili, nieto ostali traumatizovaní, prešlo nejaké to desaťročie :-) Aj dve, haha :D A aj napriek tomu, že trauma nie je veľká, je to dosť náročný a bolestivý proces. Práve včera som mala rande sama so sebou, s asi desaťročným dievčatkom, ktoré si ešte pamätalo svoje rané detstvo a stále žilo v ilúzii, že má precítené, ako mu patrí celý svet, všetko na svete je tu pre ňu a jej stačí si len vybrať, natiahnuť ruku a dostane čokoľvek, čo ju bude podporovať. A ona to vlastne len žije, berie ako samozrejmosť, nezamýšľa sa nad tým, ako to má, ako to robí, a či tým nejako vplýva na svoje okolie. Ona je Slnko, okolie kulisa, ona je správne, okolie je tu pre ňu.

Nevedela som, kedy, kde a ako som tento stav svojho bytia v procese života stratila a neviem ani, ako som si to mohla nevšimnúť. Roky som žila (a keď sa pozabudnem, stále žijem) bezcieľne, zo dňa na deň. Hľadala som niečo, čo som nemala zadefinované a nedokázala som zadefinovať. Chcela som niečo dosiahnuť, dokázať, ukázať, nech ma len, preboha, ľudia považujú za hodnu ich pozornosti. Chcela som sa kúpať v ich pozornosti, obdive, láske. A že prečo, načo by mi to celé bolo bývalo, to mi dlho, dlho nedochádzalo.

Dnes mám jediné slovo ako odpoveď. Seba. Seba a rôzne jeho rozvíjajúce výrazy – sebaprijatie. Sedôvera. Sebahodnota. Sebavedomie. Sebaláska. Ktoré mi chýbali. A tak som potrebovala, aby boli dodávané zvonka.

Toľkokrát omieľané slová, ktoré keď zoberiete z nesprávneho konca, keď sa ich v sebe na základe kníh, videí, článkov, či kurzov snažíte hľadať hlavou, lebo veď odvšadiaľ na vás vyskakujú a bez nich sa predsa nedá robiť SEBArozvoj... čo si budeme hovoriť – často len znechutia, odradia, zdeprimujú, zlomia. A ostanú len nedosiahnuteľnými slovami. Akoby bez významu, bez možnosti ich pochopiť, uchopiť. Napriek tomu, že áno, cesta za šťastným, spokojným a naplneným životom skutočne vedie cez všetky tieto SEBA. Totiž. Neviem, či je vôbec možné sa k nim prepracovať z vonku. Bez skutočnej túžby, bez vnútornej motivácie, bez silného dôvodu, ktoré sami precítime. Bez Seba.

Netuším, kedy presne som v procese života stratila seba. A neviem ani, ako som si to mohla nevšimnúť. Od včera ale už tuším aspoň to, ako sa to stalo.

Ako maličká som, ako asi každé dieťa, mala pocit, že som tu správne. Aj keď som vlastne vôbec neriešila, či tu je pre mňa miesto, či je moja existencia pre niekoho užitočná, či som dosť pre lásku sveta. Všetko to som bola, ale tak, že som si to ani neuvedomovala, ani som si to uvedomovať nepotrebovala, len som to tak akosi mimochodom vnímala, a vôbec som na tom nezakladala svoju hodnotu. Dávala som svetu svoju osobnosť, svoju charizmu, svoje kúzlo a svet na mňa stále intenzívnejšie reagoval. Napríklad aj v podobe obdivu, lásky, závisti. A vtedy niekedy do toho vstúpila moja myseľ a vytvorila si na tieto spätné väzby akýsi návyk. Postupne som vďaka externým stimuláciám pocitu seba (hodnoty, vedomia, lásky,...) bola tak prestimulovaná, že som prestala vnímať potrebu naďalej sa sama vyživovať, ľúbiť; až som to prestala robiť a úplne zabudla, ako na to. Zároveň egíčko moje krásne postupne narástlo do takých rozmerov, že som pre tú bublinu, ktorú vytvorilo, nevidela v sebe nič ostatné, úplne mi zatienilo a pokrivilo celý obraz, ktorý som videla, keď som na seba pozerala.

A potom - bublina praskla. Nejdem rozpisovať, akým spôsobom, pretože je to dlhý a nudný príbeh a zahŕňa pár mne blízkych osôb. Každopádne táto skorá externá stimulácia môjho seba, vtedy vlastne už ega, v jednom momente zrazu zmizla z môjho každodenného života. Bola tam veľmi skoro a dosť dlho, brala som ju už ako samozrejmosť, a zrazu bola preč. A ja som si musela celý svoj svet vystavať nanovo. Bez vonkajšej stimulácie pocitu mojej hodnoty, ktorú som následne všade a všemožne, samozrejme, bez úspechu, roky hľadala. S obrovskou dierou v hrudníku, ktorá ostala po spľasnutom egu, kvôli ktorému už všetky ostatné súčasti môjho Seba ustúpili do strán a nedokázali sa vrátiť na svoje pôvodné miesta. Ego sa dožadovalo svojej pozornosti, pohltilo do seba akékoľvek pocity a môj pohľad na mňa ostal pokrivený. A keďže to nespôsobila nejaká očividne traumatická udalosť, až do včera som netušila, kde nastal problém, takže som si ho ani nedokázala spracovať. Dlhé, dlhé roky. Pokusov a omylov a pádov do mojej súkromnej temnoty. A ja sa teraz spätne pozerám na svoj život, všetko mi to dáva zmysel a ďakujem mu, že ma napriek všetkému viedol správne a doviedol tam, kde som dnes. Pretože práve dnes cítim, že som správne tu, kde som. Napriek tomu, že to celé neviem hlavou uchopiť a odpovedať na otázku, prečo. Viem, že tu je pre mňa miesto, že je moja existencia užitočná a potrebná, že som dosť pre lásku sveta.

Ak by som aj tento pocit hneď zajtra mala stratiť, som zaň obrovsky vďačná. A prosím si ho zažívať znova. A znova. A znova :-)

Zistila som včera, prečo a ako som stratila seba. Aj som si aspoň približne zadefinovala, kedy sa to stalo a kto mi nechtiac dopomohol. A len vďaka tomuto zisteniu som si vzala všetky svoje Seba späť. Držím si ich, ako prekrásne, vzácne šaty, ktoré si ale zatiaľ neviem správne obliecť – majú taký nejaký zvláštny, komplikovaný strih; zmätene na ne pozerám, zatiaľ netuším, kam mám napchať ruku, kam nohu, hlavu, aby som si ich obliekla správne. Ale už sú u mňa, mám ich vo svojich rukách a nie som závislá od iného, aby mi ich podľa svojej ľubovôle obliekal a vyzliekal. Sú v mojich rukách a až prídem na to, ako si ich obliecť, prežiaria moje vnútro tak, ako žiari dnes a bude to evidentné aj navonok.

Už nie som bezcieľna. Už viem, aký je to pocit, keď sa cítim správne. Na moment som pocítila sebavedomie a svoju sebahodnotu. A mojím cieľom je ich zažívať stále častejšie a častejšie. A postupne aj s tými ostanými časťami seba. Až opäť zistím, že moja charizma, osobnosť a kúzlo sú so mnou stále a nezmizli, iba sa mi nedali a nedajú chytiť, zadefinovať, a ja to potrebujem prijať ako fakt a dôverovať, že aj keď si ich sama neuvedomujem, sú tam a existujú pre moje dobro. Oni jednoducho budú, ja jednoducho budem, to mi bude stačiť a spolu budeme žiariť.

Že vlastne už žiarime :-)

Pekný cieľ, hm? A teraz môžem začať podnikať akčné kroky. Som zvedavá, kam ma cesta zavedie a čo sa počas nej naučím. Už teraz viem, že to bude úžasné, ale občas aj bolestivé. Po včerajšom čistení minulosti som sa totiž dnes ráno zobudila s obrovským oparom na pere. Nemôže to byť náhoda, opar som mala naposledy niekedy pred 10-15 rokmi, aj to sporadicky. Oveľa častejšie vo veku, v akom som sa pohybovala vo svojej mysli pri rozjímaní o sebe. A je to skutočne veľký a bolestivý opar. Som mu však vďačná, pretože cítim, akoby mi ukazoval, že idem správnym smerom a vnútorná bolesť sa iba premenila na fyzickú, ktorú si potrebujem prežiť, a aj tá už započala svoje hojenie. Aj vďaka rade, aby som si na peru priložila vrecúško čierneho čaju a ono to fakt funguje. Ďakujem, Zuzka.

Ďakujem, Anna. Ďakujem, Peťo. Ďakujem, Lucka. Ďakujem, Janči, Ivanka a Danielka ♥ :-)

Vďaka ti, svet :-)

Naskočila mi k tomuto celému práve pesnička The Greatest od Catpower. Jemná, zamatová, ľúbezná. Bola jednou z troch, nad ktorou sme s Jančim pred našou svadbou rozmýšľali ako o prvom tanci. Napokon sme si vybrali inú a v tom zhone sme túto zabudli zaradiť na playlist, a tak napokon na svadbe paradoxne vôbec ani neodznela :-) Z výšin do ničoty :D Žartujem. Tak nech znie jej krása po rokoch (aspoň) tu ♥