Každodennosť

Nostalgická rozprava o fialkovej jari

Pár dní dozadu sme sa s kamarátkou (učiteľkou v škôlke) rozprávali o základoch, ktoré by mali deti ovládať, aby boli považované za zrelé nastúpiť do školy. Vraj jednou z požiadaviek je, aby dieťa ovládalo znaky ročných období. Hneď som si teda Ivanku „preskúšala“; samozrejme, nesklamala a najprv sa jej vôbec nechcelo odpovedať (na takú ľahkú otázku??? To je nudaaa...oveľa zábavnejšie je pozorovať maminu reakciu, keď sa budem tváriť, že netuším...), ale keď som jej prezradila, že sa to pýtam, lebo je to jednou z požiadaviek, aby ju vzali do školy, vznikla z toho celkom milá debata. Keď sme potom vybehli von na dvor mojich rodičov, napriek asi šiestim stupňom Celzia a nepohodlnosti zimného oblečenia, hoci už kalendár ukazoval začiatok jari, nás ovanula TÁ nádherná vôňa. Sladkastá, nevtieravá, ale intenzívna a neskutočne príjemná. Vôňa, ktorá mňa osobne každoročne zaveje v spomienkach na dvor hudobnej školy, do detstva, k mojej kamarátke Saskii, s ktorou sme tam strávili nejeden jarný deň a hrdé sme si domov odnášali pre maminky každá svoju kytičku – fialiek. Toľko ich tam rástlo. Že ani nebolo poznať, ak sme si nejaké odniesli. Ani keď niekoľkokrát. A tá vôňa, hmmmm...

Niekto by povedal, že znakom jari sú bahniatka. Snežienky. Narcisy, hyacinty, tulipány. Čerešňové kvety. Bzukot včiel, vôňa mladej trávy, čistého, mladého prebúdzajúceho sa sveta, príjemne hrejivého slniečka a úsmevu a tiel ľudí a ich roztápajúcich sa sŕdc. Lebo, áno, jar je každý rok taká rozkošná, pozývajúca, s prísľubom, že tento rok to už bude inak, krajšie, bohatšie, veselšie...:) A Človek sa nechá uniesť, nemá srdce jej neveriť a s plným vedomím podľahne jej čaru, s predzvesťou následkov, ktoré sa rozhodne pre tento moment neriešiť a v budúcnosti niesť....A ako dobre robí! Milujem jar! So všetkým, čo k nej patrí. Aj jej jemnú nostalgiu, ktorá je ukrytá len kdesi v náznakoch, že zachytiť sa ju dá len pocitom... zimomriavkami na koži, ktoré príjemne oblečú pokožku tela a šteklia vo vlasoch, och!

Mám dve jarné deti. Keď sa mi narodila Ivanka, bol prelom februára a marca. Do pôrodnice som vchádzala v zimnom kabáte a čižmách, domov som týždeň na to šla v balerínkach a svetri. Akoby prešiel celý život... A bolo to tak, Život, ako som ho poznala, bol nenávratne preč. Je možné, že sa o tom ešte niekedy rozpíšem, ale momentálne je to o oslave jari a popis popôrodnej depresie sa k nemu nie až tak veľmi hodí :) Každopádne, s nostalgiou jari som sa v roku 2016 zrazila asi najviac v mojom živote. Vlastne som mala pocit, že mi celá jar bola akoby ukradnutá (v zmysle odcudzená), lebo keď som sa pomaly začala zapájať do života aj mimo mojej dcéry, bolo leto, jeseň, zima, možno ďalšia jar? A táto bola nenávratne preč, aj s fialkovou vôňou a spomienkami na detstvo. Nostalgia, hm?

Znova sa mi to celé malo zopakovať v roku 2019, ked sa narodila Danielka. Je to veľkonočné dieťa a tentokrát to už bolo inak, bola som na to bola pripravená, rozhodnutá sa tým nenechať až tak prevalcovať a podarilo sa. Aj som viac vládala, keďže som bola po prirodzenom, nie po pôrode cisárskym rezom ako ten prvý raz. Celé to bolo iné a bzukot včiel a vôňa fialiek bola, aspoň v pre moju dušu potrebnej miere, súčasťou mojich dní šestonedelia. A bolo to krásne. Voňavé.

Nuž a ten minulý rok, rok 2020, ma zastihol nepripravenú. Život sa za oknami opäť prebúdzal, a opäť bez nás... Zavreli sme sa pred svetom a ľuďmi, aby sme chránili seba aj všetkých ostatných, brali sme to ako hrdinskú misiu a vôni jari sme nastavovali nosy pri otvorenom okne a natlačení na malom balkóne. Och! Ďalšia jar vyškrtnutá z môjho života. Keď sa tak obzriem späť, musím sa usmiať a priznať si. Och, áno. Chýbajú mi, chýbajú a je to v poriadku, je v poriadku cítiť aj takéto vtipné pocity, je v poriadku oplakať aj stratu milovaného ročného obdobia, akoby to bol blízky priateľ. Prečo? Lebo len keď precítime tú stratu a nepotláčame ju ako čosi iracionálne, nehodné cítenia, môžme naplno prežiť radosť z tej nadchádzajúcej. Aj za tie, ktoré nám nebolo súdené prežiť plným priehrštím a našim telám chýbali.

A tak keď sme tam včera na tom dvore s deťmi, limitovaní zimným oblečením, behali, skákali a tešili sa z hrejivých lúčov slniečka (napriek tomu, že v rôznych kútoch Slovenska snežilo a podľa predpovede počasia malo snežiť aj u nás), pribehli za mnou s kytičkou fialiek, ktoré natrhali na dvore. Kľakla som si k nim, vzala s láskou kvietky, zavrela oči a privoňala k nim. Fialková vôňa ma naplnila vďačnosťou, za to, že sme všetci zdraví, máme sa navzájom, môžeme behať po vonku a užívať si jar.

Fialky. Pre niekoho sú znakmi jari tie, ktoré som vymenovala vyššie. Ja osobne sa však už úplne vedome hlásim k ľuďom, ktorým sa pri zmienke o jari okamžite vybaví fialka a v nose ucítia jej vôňu, nech je vonku akékoľvek ročné obdobie. No dobre. A ešte ten bzukot včiel k tomu :)

Toto všetko som si uvedomila v pár sekundách, a už som utekala s deťmi horiacimi túžbou ukázať mi, koľko tých fialiek v celej záhrade rastie. V tej chvíli som zatúžila uchovať si vôňu a esenciu fialiek aj do zvyšku roka. Sirup! Veď v roku pred narodením Ivanky sme s kamarátkou vyrobili a bol výborný! Akurát sme ho takmer všetok vyhodili, lebo krátko na to sme obe otehotneli a sirup sme sa, ako všetky opatrné mamičky očakávajúce svojho prvého potomka, báli piť. A potom, samozrejme, aj počas kojenia :D Nevadí. Tento rok nám už nič nestojí v ceste, navyše je výborný aj pri kašli, takže v čase pandémie prevažne respiračného vírusu výborný nápad uchovať pár fľaštičiek.

A tak sme sa s deťmi pustili do zbierania a mali z toho neskutočnú radosť. Fialky voňali, včeličky bzučali, všade naokolo sa niečo pučiac zelenalo, naše srdcia, nosy, uši a oči sa napĺňali omamnou jarou a miska fialkami. Niet nad aktívne stráveným pohybom na čerstvom vzduchu! Duša, telo, celý človek pookreje, uzemní sa, precíti, čo je v živote dôležité a na tú chvíľu žije. Tak naozaj. Verím tomu, že nie som jediná, na koho jar pôsobí takýmto dojmom. Nemýlim sa?:)

Pri písaní tohto článku mi hrala pieseň Nick Cave, Warren Ellis: Carnage