Malé radosti

Malé radosti ako synonymum pre Ikigai

Je pre mňa fascinujúce, kam ma to až zavialo, odkedy som si založila tento blog. Keď som ho zakladala, netušila som, že mojimi Malými radosťami až natoľko predbehnem dobu svojho vývoja a ako presne klepnem klinec po hlavičke :) Chcela som len dať zo seba von myšlienky, ktorých vo mne bol pretlak, a zároveň mať aj vonkajšiu motiváciu neprestať hľadať a nachádzať drobné zmysly života v každodennosti.

Pretože život má taký zmysel, aký mu dáme my sami.

Keď píšem, som ponorená v sebe najviac, ako sa dá a nahliadam do seba v najväčšej možnej miere úprimnosti samej k sebe, akej som v danom momente schopná. Následne tým, že určité aspekty mojej osoby dostanú vypísaním sa určitý priestor, dokážem ich odo mňa konečne pomyselne odlúpiť, oddeliť a pozrieť sa až za ne; zatiaľ som za každým jedným objavila poklad alebo indíciu k ďalšej hádanke. A tak sa stalo, že z blogu sa stala akási cesta, ktorá ho presahuje :) Idem po nej a pokúšam sa užívať si ju ako to len ide a občas sa zastaviť a písaním si zvedomiť, kde sa vlastne nachádzam a čo to celé pre mňa vlastne znamená.

A čo to môže znamenať pre svet 🙂

Posun je veľký a nesie so sebou riziko psychických (niekedy aj fyzických) prepadov, kedy sa mi na chvíľku rozpadne svet, aby som ho následne s dôverou a teraz už aj s ohľadom nielen na svoje okolie a najbližších, ale konečne už aj na mňa, opäť preskladávala. Tak, aby bol stabilnejší, krajší, príjemnejší, zábavnejší, samostatnejší,... Proste aby som sa v ňom ja a spolu so mnou aj ľudia v mojom okolí cítili čo najviac na svojich miestach a správne, nech nám dáva zmysel.

Veľmi pomaly zo mňa idú tieto riadky. Nemám ešte úplne to, čo chcem povedať, uchopené, ešte sa to vo mne celé len preskladáva; povedala som si však, že nebudem čakať na ukončenie procesu, ktoré bude ktoviekedy, ale pozdieľam s vami aj moju cestu, procesy, ktoré sa vo mne dejú. Táto skúsenosť je pre mňa nová, a tak našľapujem opatrne a slová lovím zo svojho vnútra, občas ich musím zachytiť, zastaviť sa, zasústrediť, uloviť; ony a ich význam totiž predo mnou zavše zatiaľ doslova unikajú :)

V októbri som vstúpila do výcviku - stáva sa zo mňa Ikigai koučka :) Cesta k výcviku začala ešte veeeľmi dávno, vlastne ešte v mojom detstve a dospievaní, kedy som sa rada do seba ponárala a zo všetkého najradšej som s ľuďmi viedla debaty o ich vnútornom prežívaní, pýtala sa, ako vidia svet, aby som sa naň na chvíľku mohla pozrieť aj z ich perspektívy a uchmatnúť si čosi z toho aj pre mňa. Pochopiteľne, že som často na parťákov pre tento typ rozhovorov nenatrafila, o to viac som si vážila a ponárala sa s hlbokou radosťou do každého jedného, ktorý sa vyskytol.

Vnímala som svet ako bezpečné mieste, kde je každý spokojný, alebo k spokojnosti nezvratne smeruje a usiluje sa zároveň o blaho ľudstva a spoločnosti ako celku. O zámeroch ľudí vo vedení krajín som naivne absolútne nepochybovala. Dokonca sa mi na svete krásne žilo, kým som tomuto naratívu verila celou svojou bytosťou. Vyrastať v progresívnych 90tych rokoch s príchuťou slobody a pocitu neobmedzených možností malo naozaj špecifickú príchuť, na ktorú len tak nejde zabudnúť :).

O to tvrdší bol pre mňa moment, kedy som si začala uvedomovať, že je to inak. V ten moment akoby z mojich očí padol filter a doteraz sa spamätávam z toho, že ľuďom nie vždy ide o spoločné blaho, ale v popredí je oveľa citeľnejšia individualita, necitlivosť, tvrdosť, osobný prospech, občas až zákernosť a zloba.

Pre mňa ako hlboko cítiacu osobu je náročné toto spoločenské nastavenie ustáť. Vlastne som mala v živote pár okamihov, kedy som si cítila, že je to pre mňa doslova nemožné. Považujem za veľký dar svoju silu vytrvať na ceste hľadania a nachádzania spôsobov, ako to urobiť. A prichádzam na to, že je k tomu rozhodne potrebných pár vecí:

1. Hravosť a každodenné malé radosti
2. bublina ľudí, s ktorými mám čo zdieľať a cítim sa nimi prijímaná,
3. špecifický zmysel pre humor
4. nemať očakávania
5. naučiť sa púšťať

Toto všetko ma priviedlo do výcviku a ten to vo mne ešte viac prehlbuje. Je úžasné pozorovať, koľkými rôznymi spôsobmi sa dá opýtať napríklad otázku “Čo miluješ?” a ešte úžasnejšie je sledovať, ako rôzne jej odtienky odkrývajú vrstvu po vrstve stále nové a nové skutočnosti. Na ktorých sa dá stavať a tvorí sa stále reálnejší obraz osoby, ktorá pred vami sedí. Ako kvitne, pretože o niektorých ani sama nevedela, hoci doteraz mala pocit, že odpovede na otázku, ktorú jej pokladám, už pozná. Však každý vie vymenovať veci, ktoré miluje, nie? :)

Lenže to nie je jediná otázka, na ktorú sa v priebehu stretnutí budeme pýtať.

Ikigai proces je pre mňa fascinujúci a záhadný, pretože nikdy pred stretnutím neviem, kam nás to spolu zavedie. Je krásne sedieť, vnímať toho druhého absolútne, nemyslieť pri tom na nič iné na svete, len tam pre neho na tú hodinku byť. Viackrát a pravidelne. Je to tréning bdelosti pre kouča a to veľmi, veľmi výživný.

A kúpanie sa v pozornosti pre koučovaného :)

Ikigai koučing nevnímam ako klasický koučing zameraný na nejaký posun v živote. Naopak, ide skôr o akési malé zastavenie, zrevidovanie, nakoľko je smer, ktorým v živote ideme (alebo ešte len plánujeme ísť) v súlade s našimi hodnotami, vnútorným svetom a našou podstatou. Často nás učí, kde a ako tieto tri aspekty hľadať, prípadne pomôže overiť, že cítime správne, ak ich už máme zvedomené. Čo považujem za najdôležitejšie ja, učí nás nebrať život až tak vážne, ale uvoľniť sa do hravosti, zvedavosti a - toto môže znieť kontroverzne - radosti z pochybení.

A toto je presne to, čo som potrebovala a stále potrebujem. Ikigai pre mňa osobne znamená “malé radosti” a ja som tie svoje začala žiť a hľadať oveľa skôr, ako som nejaké japonské slovo s preneseným významom “zmysel života” vôbec prvý raz v živote počula.

A tak vnímam ako prirodzené, že ďalším krokom na mojej ceste je práve naučiť sa, ako pomôcť sebe aj ostatným s nasmerovaním k pocitu, ze život má zmysel a sprevádzať k jeho stanoveniu čo najviac ľudí. Mojou víziou je, že ak by bolo stále viac ľudí na svojom mieste, ľudstvo ako celok by bolo stále spokojnejšie a viac priestoru by dostala harmónia a láska.

Ja viem, klišé. Naivná, detinská predstava, možno si poviete. Ale aj tak pocit, že som súčasťou tejto ambicióznej misie, je zimomriavkový a cítim sa aj vďaka nemu v tomto momente na svojom mieste, prežívajúc svoju životne dôležitú malú radosť :) Aktuálne tú najdôležitejšiu, dotýkajúcu sa samotného zmyslu života.