Každodennosť

Konečne vchádza...

Dni sú chladnejšie, kratšie, i jesenná rovnodennosť už okolo nás prefrčala, deti mi nastúpili do škôlky a školy, každá prvý raz na inom mieste, aj prvú záhradkársku sezónu mám čochvíľa aj s malými či väčšími úspechmi za sebou, na rodinnom výlete sme koncom leta s kamarátmi boli.

A ja mlčím. Nepíšem vám, hoci vo svojej mysli som za ten čas sformulovala neskutočné množstvo článočkov na všakovaké témy, ktoré som si, samozrejme, nikdy nezapísala a napriek presvedčeniu, že sa tak rozhodne nestane, vzápätí aj zabudla :) Mám plnú pamäť foťáčika na mojom telefóne s rozbitým displejom (od udalosti, kedy som ho neprezieravo položila na operadlo gauča a Ivanka ho odtiaľ nepozorne zhodila) , ktoré som s láskavou myšlienkou na vás zachytila, ale nikdy vám ich neukázala :) Mám plno receptov, ktoré som navarila a zapísala, a ešte viac takých, ktoré som ani nezapísala a asi už nikdy ani nezapíšem.

A prečo? Pretože som sa zľakla. Zľakla som sa svojho prežívania, svojho odpojenia od seba samej, ktoré sa mi nedarí preklenúť dostatočne rýchlo a efektívne, minimálne nie tak rýchlo a efektívne, ako by som si želala. Zľakla som sa, že vás sklamem. Ako som od septembra minulého roka rástla, tak som sa vo februári tohto roka zasekla, rozpísala asi päť článkov, a žiadny nedokončila, pretože mi v strede úplne prestal dávať zmysel. Je opäť september, a myšlienka malých radostí, s ktorými som tento priestor so zámerom sa postupne šplhať nahor z mojej osobnej priepasti pred rokom zakladala, dostávala a dostáva na frak každým dňom tak, že mi to zviera hrdlo a tisne slzy do očí. Túžba niečo budovať mi deň čo deň stroskotáva na nedostatku energie, ktorú mi z menšej časti odčerpáva už len každodennosť a z tej väčšej hnev a frustrácia zo samotného faktu, že sa tak deje. Pocit škrečka v kolese je späť a môžem ho pozorovať a prijímať koľko chcem, každé ráno je späť a ja si občas pripadám, akoby som iné ako pozorovanie svojich myšlienok a pocitov ani nerobila. A že bez toho, aby som o nich premýšľala a hodnotila vlastne nemám ani o čom tak poriadne písať, prešľapujem na mieste, a tak teda teraz píšem aspoň o tom, že pozorujem a prijímam, prijímam, že pozorujem a pozorujem, že akosi sa mi prijímať zatiaľ nedarí a do písania o púšťaní sa zatiaľ radšej ani nepúšťam :)

Haha. Teraz mi zišlo na um, ako mi pri nedávnom terapeutickom stretnutí bolo vytknuté, že svoje problémy neberiem vážne. A stalo sa to na základe pozorovania, že o nich žartujem. Sprvoti mi to prišlo ako dobrý vtip, pretože odkedy si pamätám, som, naopak, počúvala, že som prílis vážna a nemám toľko filozofovať a nemám sa toľko pozorovať a blablabla. Ale je možné, že som s postupom času prijala akúsi obranu v podobe špecifického humoru, ktorou pred ostatnými jemne odľahčujem zdieľanie mojich temnôstok. Zároveň skutočne verím, že moje problémy zasa nie sú až také veľké, veľa ľuďom by asi ani nestáli za zmienku, takže mi trvalo dlho, kým som vôbec prijala myšlienku, že moje utrpenie môže byť skutočné a treba ho nejakým spôsobom riešiť. Napriek tomu stále, najmä keď sa pozabudnem a začnem sa porovnávať, mi príde samej zo seba vtipno, že to všetko takto silno prežívam a že mi trvá takto dlho sa z tých problémikov vyhrabávať. Doteraz mi to krásne fungovalo a často som ľudí, ktorí môjmu humoru rozumejú (takých je pomerne málo a stane sa mi, že o existencii môjho humoru zavše zapochybujem, ale zatiaľ moju krehkú vieru v poslednej chvíli vždy zachránila nejaká dobrá duša, ktorú úprimne rozosmial :D), svojím prístupom pobavila. Preto na mňa táto jemná výčitka zapôsobila ako také hrknutie, že he? Prosím? Mala by som sa brať vážnejšie? Aj moje problémy? Ja?

A môj humor nie je humor, ale popieranie reality môjho prežívania? :)

Cítim, že sa zasa zamotávam a pomaly sa dostávam do bodu, kedy napísanie tohto článku opäť vzdám, pretože pocítim, že mi prestáva dávať zmysel. A môj perfekcionizmus ho vyhodnotí ako nehodný dostať sa na svetlo sveta. Toho perfekcionizmu sa mi stále nedarí zbaviť tak, aby som bola spokojná :) A áno – uvedomujem si, že je to len pocit, a že aj za týmto pocitom je skrytý zasa len ten perfekcionizmus :) Príde mi to až vtipné celé, ako sa so mnou môj mozog hrá a podsúva mi polienka pod nohy. A ako sa ja na nich vždy ochotne popodkýnam, kým mi docvakne, o čom to celé vlastne je :)))

Ale ja som sa už rozhodla. Toto bude presne spôsob, akým tento článok na svetlo sveta vstúpi. Vzniká presne z tohto dôvodu, aby som ho proste zverejnila takto, ako je, ako ho teraz čítate, nedokonalý, odhaľujúci pred vami všetky moje strachy a smútky z toho, že moje malé radosti už nie sú malé radosti. Nie, že by narástli, ale práve naopak, že to už nie sú radosti; nateraz sú to skôr neradosti. A že týmto prijímam, že aj neradosti s vami môžem pozdieľať a že vám nebude vadiť a neprestanete mi držať palce, ak občas zakopnem, či šmyknem sa na sínusoide svojho žitia ako na šmýkačke smerom dolu :) A že si nepoviete, že sa ma neoplatí čítať, ani keď po tomto výkone hneď s úsmevom nevyskočím a nezačnem vám písať o tom, že nie je hanba spadnúť, ale zostať ležať... Pretože aj ostať ležať je občas rozhodnutie. Ležať, byť, vnímať; mäkkosť trávy, teplo slnka, žiarivá modrosť oblohy, štebot vtákov, bzukot včiel a vôňa kvetov. A aj ostať ležať, keď sa obloha zatiahne a sa rozprší, je relevantná voľba. Sviežosť, chlad, čistota, blato, blato, hlbšie blato, samota, melanchólia, prázdnota, katarzia, ticho, dúha, inšpirácia.

Aj to patrí k životu a prináša hlbšie poznanie seba. A tak ležím. Sama, s melancholickým pocitom a očami na krajíčku plnými sĺz. Počúvam tento hudobný skvost, pozorujem sa a intenzívne cítim. Práve teraz cítim, že sa do mojich útrob vkráda to prijatie, ktoré mi celú tú dlhú dobu unikalo. Môžem ležať, nemusím podávať výkon, môžem byť dolu a nemusím netrpezlivo vyčkávať moment, kedy sa konečne zdvihnem a začnem robiť, čo „mám“. Pretože čo ak práve to v tomto momente robím? Čo ak práve mám ležať a počúvať a cítiť prázdnotu a len tak s ňou chvíľu byť? A toto je to, ako do mňa vošiel tento pocit. Teraz, v tomto momente, kedy sa k vám prihováram. A toto je spôsob, akým zaň cítim nesmelú vďaku. Rovnako aj za vás ♥

Poteším sa každej správe od vás, alebo aj komentáru na Facebooku :)

A končím, pretože vraj píšem príliš dlhé články a nikto nema čas ich dnes čítať. Ozaj, píšem príliš dlhé články? Mám ich písať kratšie? :) Považujte to za anketovú otázku ;)

Ešto poznámočka. Odporúčam kapelu Tindersticks. Nie len túto ich aktuálnu „How he entered“, ale celých, ako sú. Zamatový hlas, lyrika, romantika, hudobné pohladenie, úžasné live verzie. Nebojte sa, tuším som aktuálne vybrala ich najmelancholickejšiu, ale keď práve ona tak krásne vytiahla moje dlhodobé pocity na svetlo a ja som sa tak konečne odvážila sa na ne pozrieť a sformulovať ich do slov. Pomohlo :)