Každodennosť

Je v našej láske priestor pre oboch?

“Láska vo svojej najplnšej podstate je sériou smrtí a znovuzrodení. Opúšťame jednu fázu, jeden aspekt lásky, a vstupujeme do druhej. Vášeň umiera, a je prinesená späť. Bolesť je zahnaná, a opäť sa objaví. Milovať znamená objať a zároveň prekonať mnoho koncov a začiatkov, všetky v tom istom vzťahu.” Clarissa Pinkola Estés

V posledných týždňoch sa toho vo mne a v mojom živote deje toľko, že je pre mňa nečakanou výzvou moje myšlienky a emócie uchopovať do slov. Jednak preto, že sa toho nedeje nič moc viditeľného, čo by hovorilo prakticky samé za seba, na druhej strane v sebe napriek tomu prežívam búrky s tornádami. Sedím v ich strede, teleportujem sa z jedného víru do druhého, toľko ich je, ale nemám odvahu ani silu z ani jedného vystúpiť. A tak len pozorujem, čo sa deje a nechám sa unášať.

A väčšinu času som sa na to celé cítila sama, odizolovaná, bez hláska; nedokázala som komunikovať tak, aby bolo moje vnútorné prežívanie mojím okolím videné, či pochopené.

Po ukončení výcviku ikigai, v priebehu ktorého som si pevne ujasnila, kto som a čo vo svojom živote chcem a čo určite nie, prišla “ťarcha každodennosti”. Trošku som narazila na to, že som doteraz vo svojej rodine žila v nejakej konštelácii, a že keď sa začnem trošku viac prejavovať, narazia moje novovznikajúce hranice na už existujúce hranice mojich najbližších. Tak trochu naivne som si možno myslela, že to ustojíme, tak ako sme doteraz ustáli všetko, čo nás postretalo, no realita bola tentoraz trošičku iná - a ja som (aj) z toho vo výsledku ochorela. Najprv vnútorne, zasekla som sa a zastavila podobne ako minulý rok na jar, a potom aj navonok. Ale tak, že som si to asi vybrala celé naraz za celý ten čas, čo máme deti v inštitúciách a som sa zdravá o nich troch starala, kým sa dávali dokopy z tých povestných škôlkarských bacilov 🙂Cítila som sa na dne síl a pár týždňov som takmer nevyliezla z postele.

Totiž… v niektorých veciach mám konečne jasno a cez tie už, ako sa hovorí, vlak nejde, nech by čo bolo. Napríklad už viem, že potrebujem viac zdrojov príjmov, resp. sebarealizácie, aby som sa necítila jednostranne orientovaná a nenaplnená. Potrebujem striedať stretávanie ľudí s časom sama so sebou; uvedomila som si, že pozeranie filmov a seriálov, čítanie kníh a večné varenie doma ma nenapĺňa, ako som si myslela a potrebujem ísť občas aj medzi ľudí. Potrebujem pracovať aj z bezpečia domova, no po inšpiráciu si chodiť aj mimo neho - napríklad aj do lekárne (zistila som, že mi predsalen svojím spôsobom chýba jej atmosféra), alebo - do skupiniek ľudí, ktorí riešia podobné témy ako ja.

Hmmm… a toto sa veru v posledných dňoch, možno až týždňoch, nestretlo doma tak úplne s pochopením. Tradične to nebolo z druhej strany komunikované, resp. možno ani zvedomené, a tak som to len vycítila a padla z toho na mňa veľká ťažoba, z ktorej som sa len s ťažkosťami vyhrabala. Cítim, že by mi bolo ľahšie, ak by som mala popri tom všetkom nejakú odbornú oporu, no zatiaľ sa k nej len odhodlávam a hľadám k nej také cestičky, ktoré neohrozia pocit pohody v našej rodine. Presne tak, ako vždy. A potom mi to síce všetko dlho trvá, ale aspoň to stojí za to a veľa, veľa sa o toho o sebe a svojej rodine naučím🙂 A v konečnom dôsledku objavujem postupne silu aj sama v sebe 🙂

Ku katarzii došlo, keď som nepočúvla logický hlások v mojej hlave a prihlásila sa na ikigai víkend s ikigai koučkami na chate kdesi v kúte sveta v strede ČR, na ktorom by sme sa mali spoznávať a možno nadviazať spolupráce, inšpirovať sa, prípadne len tak spolu pobyť s témou ikigai. Už len vedomie, že som túto myšlienku neudusila v zárodku - toľko hodín cesty s nadmerným množstvom prestupov kvôli 2 nociam, nikoho tam nepoznáš, nevieš, čo od toho môžeš konkrétne vo výsledku čakať, je to počas školy, čo s dievčatami, začínaš v novej práci, deň po návrate máš certifikáciu NLP, a blablabla - ma napĺňalo a stále napĺňa takým vzrušujúcim pocitom, že žijem, že sa mi to volanie nedalo nevypočuť. Bola som sama zo seba nadšená.

No narazila som. Na odpor. Na rôzne zraňujúce slová, z ktorých som vycítila nedôveru a mužov strach. Strach o náš vzťah, strach, kam ešte sa naša spoločná cesta môže odkloniť, ak neprestanem s tým hľadaním samej seba. Hnev, že som dnes niekto úplne iný, ako som bola pred 17 rokmi, keď sme sa spolu rozhodli zdieľať životy. Môj muž mi celkom jasne naznačoval, že moje “byť sama sebou” by malo zato ostať v nejakých medziach, akoby bez ohľadu na to, kde v tom celom vlastne v skutočnosti som ja, len nech to nijako nezasahuje do našich zabehaných koľají.

V tom momente som pochopila, prečo téma smrteľnosti vzťahov okolo mňa krúži od prednášky mojej priateľky Lucky Laurovej, ktorú mala na krásnej akcii Umenie byť ženou, a ktorú som koncom apríla vďaka nej zažila. Téma smrteľnosti vzťahov sa ku mne odvtedy vracia v rôznych článkoch a práve dnes som na ňu narazila aj knihe Ženy, ktoré behali s vlkmi, konkrétne v príbehu Žena-kostra. S vďakou si uvedomujem, že mi to umožnilo sa nezľaknúť strachu môjho muža. Nezľaknúť a nepoprieť sa tak, ako som bola roky zvyknutá, akonáhle som pocítila aj minimálmny náznak ohrozenia, že by som mohla prísť o svoj životný poklad, ktorý cítim, že vo svojom mužovi mám. Tentoraz som mu pozrela do očí a istým hlasom povedala, že nášmu vzťahu a tomu, že to spolu zvládneme, verím. Keď sa opýtal, že čo ak nie, zamyslela som sa a podelila sa s dôverou v naše budúce ja, že tak, ako sme s úctou a láskou toho spolu už toľko od začiatku nášho vzťahu prekonali, budú sa aj ony snažiť navzájom prijať novšie verzie našich ja. Ako to, koniec-koncov, robia celý čas, veď aj teraz z nás sú úplne iné osobnosti, ako tí 18roční zaľúbenci, ktorými sme boli. A že teda minimálne ja som ochotná to takto urobiť.

V príbehu Žena-kostra jeho autorka vyjadrila presvedčenie, že ľudia začínajú svoje vzťahy tromi možnými spôsobmi - zasväteným, priemerne duchaplným a nekompetentným. V kontexte tohto rozdelenia teda môžem povedať, že to, čo v našom prípade začalo ako úplne nekompetentné (vymenila som dlhodobejší vzťah za krátkodobé dobrodružstvo s bývalým spolužiakom, ktorý sa mi za pubertálnych čias páčil, priznávam :D), sa veľmi rýchlo preklopilo do duchaplného,. Vlastne - akonáhle som ho hlbšie spoznala a zistila, že mi je s ním dobre, môžem mu dôverovať a chcem s ním byť čo najviac sa dá. Nuž a postupne sa to preklopilo a stále preklápa do čohosi, čo je… ešte viac. A vnímam ako úplne prirodzené, že sa o to bojíme. No ale… tak nejak už začínam rozmýšľať, že pokiaľ sa vzťahu v aktuálnej podobe budeme držať zubami-nechtami… Nezastavíme mu strachom rast? Neudusíme ho a s ním aj seba navzájom? Máme my vlastne inú možnosť, ako si priznať, každý jeden deň, že je tento vzťah a my dvaja v ňom pre nás dôležitý? A sa preň rozhodnúť každý nový deň? A rozmýšľať, čo z nás necháme, resp. čomu z nás dovolíme v ten deň umrieť, aby to uvoľnilo miesto niečomu novému, nepoznanému, vzrušujúcemu? A ak nie dnes - tak kedy?

Odišiel, ale po chvíli ma prišiel objať s tým, že si uvedomil, že v tomto je pravda na mojej strane. A že aj on je pripravený sa každý deň rozhodnúť pre nás dvoch a pracovať na tom, aby to fungovalo ♥

Znie to ako slová sladkej romantiky, oveľa viac za nimi však vnímam pragmatickú silu dospelosti. Je to ako skočiť z útesu, nemať istotu, že to dopadne dobre, a napriek tomu to urobiť. Nechať si hlavou prejsť, z čoho mám strach a svojho strachu sa nezľaknúť.

Tieto riadky píšem za doprovodu jednej z mojich najobľúbenejších piesní od mojej obľúbenej Kate Bush. Dlho, dlho som ju sem chcela pridať, ale robím to až teraz, keď mi je naraz úplne jasné, akú tému pri nej mám chuť rozoberať.

Kate Bush: The Fog

The Fog, alebo aj Hmla, vyšla v roku 1989 na šiestom štúdiovom albume The Sensual World. Je to jeden z mojich najobľúbenejších albumov od Kate, mám na ňom rada každú jednu pieseň a ich poradie na albume viem naspamäť a zdá sa mi úplne logické - a to sa mi stáva pri málo albumoch - vlastne si teraz narýchlo spomeniem len na The Dark Side of the Moon od Pink Floyd. The Fog má veľmi tajomnú atmosféru a okrem Kate Bush v nej počujeme aj hlas jej otca, Dr. Roberta Busha. Typický zvuk jej dodáva orchester - clivé husle, naliehavé violončelo, nostalgická píšťalka a melodická keltská harfa. Zo všetkého najviac ma ale na skladbe uchvátil jej text, veď posúďte sami:

“(You see, I'm all grown up now
He said
Just put your feet down child
'Cause you're all grown up now)”

“Just like a photograph I pick you up
Just like a station on the radio
I pick you up
Just like a face in the crowd
I pick you up
Just like a feeling that you're sending out
I pick it up”

Vyberám si teba… ako fotografiu, ako program na rádiu, ako tvár v dave, ako pocit. Vyberám si teba, každý jeden deň sa pre teba rozhodujem, pretože viem, že to, čo je medzi nami, nie je samozrejmosť; uvedomujem si, že je to smrteľné. A tým, že si to uvedomujem, vzťah medzi nami neoslabuje, práve naopak. Uvedomenie nám každý deň pripomína dôležitosť sa pre nás rozhodnúť a tým nám venovať svoju pozornosť. A čomu venujeme pozornosť, to rastie, toto je už notoricky známe poznanie 🙂

“But I can't let you go
If I let you go
You slip into the fog”

A tu, v týchto slovách, je ešte prítomný ten strach zo smrteľnosti…nemôžem ťa pustiť, pretože ak by som to spravil/a, vykĺzneš mi do hmly… Potreba držať, vlastniť sa premieta aj do ďalších veršov:

“This love was big enough for the both of us
This love of yours
Was big enough to be frightened of
It's deep and dark like the water was
The day I learned to swim”

Táto láska BOLA dotatočne veľká pre nás oboch, tvoja láska bola bola dosť veľká, aby vzbudzovala strach… Hlboká a tmavá ako voda v deň, keď som sa učila plávať… Minulý čas naznačuje, že sa schyľuje k zmene vnímania…

“He said
Just put your feet down child

Just put your feet down child
The water is only waist high
I'll let go of you gently
Then you can swim to me”

Juj, mne sa taaaak páči táto metafora… Je to odkaz na jej spomienky na to, ako ju otec učil plávať a púšťal ju so slovami: “Spusti nohy, dieťa moje, vodu máš len po pás, pozri, pustím ťa len jemne, a potom ku mne môžeš priplávať späť…” Mhmmmmm…nádhera! 😍 🥰 V tomto príbehu zabalená myšlienka skutočnej lásky, teda jej časti, keď sa to, že niekoho milujeme, prejavuje tým, že ho pustíme s dôverou, že to zvládne(me)…

“Is this love big enough to watch over me?
Big enough to let go of me?
Without hurting me
Like the day I learned to swim”

A tu už nastupuje opatrná otázka: “Je táto láska dostatočne veľká, aby na mňa dohliadla? Dosť veľká na to, aby ma pustila bez toho, aby mi/jej to ublížilo… tak, ako v deň, keď som sa učila plávať”… Čiže… je možné, aby sme pustili kontrolu, smiem využiť vztlakovú silu vody, aby som sa v tom celom nepotopila, smiem na chvíľu s dôverou vplávať do oceánu s vedomím, že sa mám kam a ku komu vrátiť, kto ma povzbudzuje, má vo mňa dôveru, kto sa na mňa teší, možno aj cíti hrdosť, na mňa, aj so všetkými novými skúsenosťami, ktoré do našej reality následne zapracujeme a budeme spolu aj vďaka nim rásť…

“'Cause you're all grown-up now”

Pretože už konečne začínam byť veľké dievča, žena. A začínam vedieť, čo robím a kam chcem smerovať… Prípadne, kam nechcem.

“Just put your feet down child
The water is only waist high
I'll let go of you gently
Then you can swim to me”

Jemne ťa pustím, aby si sa potom ku mne mohla vrátiť. Rozkvitnutá, plná, kreatívna, možno niekedy aj sklamaná, nahnevaná, ale inšpiratívna a plná nových podnetov a zážitkov a pocitu, že žijem…

Po našom rozhovore s mužom som začala vnímať, že žijem v takomto vzťahu, hoci nikdy doteraz som to takto výrazne nepocítila. Som vďačná za každý jeden môj prepad, ktorý sme spolu zvládli, a ktorý ma k tomuto pocitu a poznaniu doviedol. A áno, viem, že zajtra to môže byť inak, práve preto sa ani zajtra nezabudnem rozhodnúť, že chcem byť v tento deň presne v tomto vzťahu s presne týmto mužom, ktorého v žiadnom prípade nevnímam ako samozrejmosť. Je to to najviac, čo môžem pre náš vzťah urobiť, to najviac, čo mám vo svojich rukách. A do zbytku som odhodlaná kráčať s dôverou. Každý deň ♥

A je nakoniec vlastne úplne jedno, či na nejaké ikigai stretnutie pôjdem, alebo nie… Moje poznanie mi už nič a nikto nevezme ♥ A už teraz som zvedavá, čo nám do života prinesie.