Každodennosť

Čas, diery a melanchólia

Svet je krehké miesto. Pre jednotlivca. Inak si ide svojím životom, otrasie sa, možno ani nepostrehne rozdiel. V skutočnosti je totiž svet dosť odolné a tvrdé miesto, zabalené do krásy, tepla, jemnosti, vôní, smiechu, tanca, nekonečného kolobehu, džavotu, bzukotu, štekotu, hukotu, farieb, pohybu, dokonalej nedokonalosti,… a vďaka tomu zvládne čokoľvek, nezastaví sa a ide v celej svojej nádhere ďalej, nech sa čo deje. Len ako som napísala. Pre jednotlivca je krehký.

Jednotlivec v ňom je krehký. A bezvýznamne významný.

Keď mi bolo v období vysokej školy ťažko, sedela som nad skriptami na priváte v paneláku v Karlovej Vsi. Celé dni na zadku, monotónne, necítila som v sebe život a drvila sa poučky, vzorce a analytickú chémiu pri otvorenom okne. Pretože za ním štebotali vtáčiky, škrípali kolesá električiek a deti z neďalekej škôlky si hlučne užívali život. A áno, mohli ma tieto zvuky pri učení rušiť. Avšak mne skôr pomáhali. Tým, že som sa v tom čase vedela prekonať do vykonávania činnosti, ktorá mi absolútne nedávala zmysel, vtáčiky, električky a džavot detí mi na nejakej úrovni pomáhali si pripomínať, že život ide ďalej, že sa nezastavil len preto, že pocitovo ten v mojich žilách áno.

A on vo mne ostal zastavený. Napriek tomu, že sme sa spolu navonok hýbali, dosahovali veci a posúvali sa, budovali krajšie zajtrajšky. Vstávali, padali, učili sa, tvorili, plakali, smiali sa, tancovali. Toľko rokov prešlo. Ale pocit, že mi život v nejakom momente prestal v kolovať žilách a ja ho v sebe jednoducho necítim, ostal verne pri mne a raz za čas ma navštívi.

Málokomu sa s touto skutočnosťou v takých okamihoch priznám. Mám totiž svoju predstavu, chuť svetu prinášať príjemnejšie témy ako diery a melanchóliu, najmä ak je to takto, nasurovo, bez nejakej pridanej umeleckej hodnoty. No moja kreativita je už dlho umlčaná, sedí na nej žaba tohoto mnou neprijatého aspektu mojej osobnosti. A tak mu teraz dávam pozornosť, týmto, že vám píšem a robím to s dôverou, že to, že to píšem, znamená, že to mnou má byť napísané a že presne takýmto spôsobom.

Už mesiac som chorá a moje fyzické sily sú na minime. Necítim vône ani chute, verím, že prechodne, ale cítim sa ochudobnená o veľký rozmer sveta, ktorý si až teraz uvedomujem, ako veľmi si ho v každodennosti užívam. A vďaka nemu aj tvorím. Nebyť týchto dvoch mojich zmyslov, kreativita v mojej kuchyni by nebola možná. A nielen to. Kedysi som si robila zoznam veci, ktorých vôňu milujem a teda od rannej rosy cez čerstvo vypratú bielizeň a pokosenú trávu to bol skutočne dlhý zoznam, plný vôní, ktoré mi dávajú skutočné chvíľky radosti zo života a v týchto dňoch mi chýbajú.

Ale dnes...dnes!!!... som zacítila vôňu cibule, úplne jemnučkú, to bolo radosti! 😀

V každom prípade. S energiou som “vďaka” chorobe pomaly na bode nula a tak cítim blízky stret s pomysleným psychickým dnom. Už sa tomu ani nebránim, len pomaly, postupne púšťam kontrolu, nemám už chuť sa držať zubami-nechtami nad vodou, úplne vedome a riadene sa ponáram do svojich sračičiek a užívam si ten príval energie, ktorú začínam vo svojich žilách citiť už len vďaka tomu, že proti tomu pocitu nebojujem. Ono občas si tak ľahnúť a pohovieť na tom dne je skutočne úľavné. Akurát ma trošku mrzí, že to neviem urobiť skôr, ako to celé vyhnije a vyčerpám zásobu všetkých možností, ktoré mám, aby som ten proces zvrátila.

Občas by som skutočne chcela mať schopnosť rozpoznať, kedy to ešte pôjde zvrátiť, a kedy sa v tom mám poriadne vymáčať. Ale veď - človek sa učí celý život 🙂

Tentoraz mi pomáha skladba, krásna, melancholická skladba ešte z roku 1999 od ľudí, ktorí sú melanchóliu schopní pretaviť do niečoho umeleckejšieho ako sa darí mne 🙂 A hoci ma často v týchto stavoch chytá skôr pocit závisti voči nim, dnes sa mi aj ten podarilo pustiť a naplno sa do tejto skladby s vďakou ponoriť a len tak s ňou byť. Úplne ma pohltili syntetizátory, tajomné, naliehavé zvuky, gitary aj perkusie, chrapľavý hlas a slová, ktoré krásne vyjadrujú tú zmesku absurdných myšlienok v mojej hlave, ktoré na mňa denne vyskakujú a ktorých je občas tak veľa, že to v istom momente nejde inak, len sa ponoriť do nimi tvoreného hlbokého modrého oceána, splývať v nich a užívať si to paradoxné - ticho. Hlboké prázdno, jemný tlak, ale zároveň pocit ľahkosti, ktorý ma zrazu nadnáša.

A kašľať na to, že je to dočasné, je to skúsenosť, vďaka ktorej do tohto bodu najbližšie dospejem zasa o niečo skôr.

(aj s fascinujúcimi zábermi z krátkeho filmu Le ballon rouge)

Vždy sa ma silno pri srdci dotkne, keď sa ku mne dostane príklad melanchólie pretavenej do umeleckého diela. Lebo je to jasný dôkaz, že tu táto má svoje miesto a je v živote nezastupiteľne dôležitá a krásna, v žiadnom prípade nie na obtiaž.

A že ani melancholickí ľudia nie sú na obtiaž. Akurát občas spotrebujú obrovské množstvo svojej energie na to, aby udržiavali svoj život pri živote. A keď sa im to podarí, sú schopní robiť neskutočné veci a sú veľkým prínosom aj pre ostatných v spoločnosti. Minimálne pre tú rovnováhu - aby radosť a krása sa mohli zasa inde vo svete rozvíjať a prekvitať.

Time, all the long red lines, that take control,
of all the smoke-like streams that flow into your dreams,
that big blue open sea, that can't be crossed,
that can't be climbed,
just born between, oh, the two white lines, distant gods and faded signs,
of all those blinking lites, you had to pick the one tonight...

Holes, dug by little moles,
angry jealous spies, got telephones for eyes,
come to you as friends,
all those endless ends, that can't be tied,
oh they make me laugh,
and always make me cry,
until they drop like flies,
and sink like polished stones,
of all the stones i throw.
How does that old song go?
How does that old song go?...

Bands, those funny little plans, that never work quite right.

Oooooh, tak krásne, krásne opísaný pocit nekonečnosti hľadania zmyslu bytia a pádov, vstávaní a každodenných prijatí, že sa veci väčšinou vyvŕbia úplne inak, ako si ich naplánujeme! 🙂 Ale kto hovorí, že to pre nás nie je aj takto presne tak, ako to má byť? 🙂